The Secret: 1. kapitola- Serena

2. ledna 2012 v 21:41 | Serena |  The Secret
Fíha, ja som dnes aká rýchla! Smějící se Mám tu ďalšiu, vlastne prvú kapitolu k Tajomstvu. Keď som si spätne pozrela, koľko má strán, uvedomila som si, že ja asi najdlhšia. Usmívající seNo ja nechcem písať dlhé kapitoly, pretože mne osobne sa lepšie čítaj tie kratšie.Smějící se Takže si asi stanovím nejaký priemer a podľa toho budem písaťUsmívající se. Aj keď, niekedy ma kopne múza a je to dlhšie, ako som pôvodne chcelaSmějící se.

No, nebudem zdržovať, nech sa páčiUsmívající se.




1.kapitola- Serena

Opäť som blúdila slabo osvetlenou chodbou. Jediné svetlo vychádzalo z malej plynovej lampy položenej na nejakom stole.
V sne som si len matne uvedomovala, že je to oltár a že tu nie som prvý raz.

Je zvláštne, ako ma môže unavovať ten istý sen, práve počas toho ako sa mi sníva, ale je to tak.
Chodím sem takmer každú noc a iba niekedy nastane malá zmena v podobe tlmených mužských hlasov, ktoré sú priveľmi tiché a nezrozumiteľné na to, aby som vedela, čo hovoria. Ale stále tá istá chodba. A približne v tom istom okamihu mi napadne, že by som sa už mohla zobudiť. Ako práve teraz. Precitla som a otvorila oči.

"Uf!" Ďalší "napínavý" deň môjho čudného života. Tak, ako každé ráno bol môj druhý pohľad nasmerovaný k oknu. Jediné, čo som videla bola sivá farba, z čoho vyplývalo, že bolo vlhko a sychravo. Urobila som grimasu.
A potom, že nemám vstávať so zlou náladou! Keby niečo, to vravia moji rodičia. Ale ako, došľaka, mám mať dobrú náladu pri takomto počasí?!

"Rena! Poď konečne dole na raňajky!" mamin hlas prerušil moje vnútorné hundranie.
"Už idem!" zakričala som.
"Čooo?" moja mama nikdy nevynikala extra dobrým sluchom.
"Vravím, že už ideem!" A takto je to každé ráno. Vlastne skoro každé, niekedy ide mama do práce, vtedy je doma pokoj.

Začala som rozmýšľať, čo si oblečiem. No aj tak to skončilo pri džínsoch a obyčajnom farebnom tričku s krátkym rukávom. Zabudla som spomenúť, že je zima. Konkrétne osemnásty február, čiže presne o tri mesiace mám narodeniny. Konečne budem mať sedemnásť!
Ale dovtedy je ešte dosť času. Stačí, keď sa pozriem do tej mokrej omáčky na chodníku a vidím, že osemnásty máj je ešte veľmi vzdialený.
Mnoho ľudí sa ma pýta, ako je možné, že nie som chorá, keďže nechodím bohvieako teplo oblečená, najmä v tomto ročnom období. Nad tým som rozmýšľala už dávno. Čo si pamätám, chorá som nebola nikdy a moji rodičia tiež nie, teda odkedy som na svete. Ako keby sa jednoducho zdravie zdržiavalo u nás doma. Asi to máme v rodine. Po týchto úvahách som zišla do kuchyne.

"Dobré ráno, kam dnes ideš?" touto otázkou mama začína naše raňajky. Vždy.
"No čo také by som asi robila? Fakt nechápem, prečo sa ma to zakaždým pýtaš!" Už som na to nemala nervy. No zjavne ani ona nemala nervy na mňa.
"Ako sa to so mnou rozprávaš?! Máš šťastie, že tu nie je tvoj otec!"
Samozrejme. Otec tu nie je. Odišiel ešte pred tým, ako som sa zobudila, čo robieva dosť často. Mama sa ho zastáva, vraj vybavuje dôležité veci. Ja mám na to svoj názor.

Rýchlo som do seba nahádzala misku kukuričných lupienkov s mliekom, keď mama znova začala: "Lieky si si už vzala? Dobre vieš, že na ne nesmieš zabúdať. Doktor Slice vravel, že ti pomôžu, no len ak ich budeš užívať denne. Naozaj, nezabudni!" potom schytila kabelku a vyšla z kuchyne. Súdiac podľa ďalších zvukov mi došlo, že si obúva topánky. Nasledovalo hlasné zabuchnutie dverí.
"Už sa na ne chystám, neboj sa!" povedala som prázdnej miestnosti a asi aj celému domu. Bomba. Evidentne som sa rozprávala sama so sebou.

Fuj! Tie odporné lieky! Absolútne nechápem, načo ich užívam...vôbec mi nepomáhajú. Hoci som cvokárovi Slicemu nemohla povedať o tých zvláštnych snoch a predtuchách či pocitoch, stále som dúfala že mi zaberú. Vtedy sa moja myseľ vrátila do času, keď sa to začalo a spomínala.

Deň mojich pätnástych narodenín. Na tento deň nikdy nezabudnem. V tento deň som sa prvý krát zobudila so zvláštnym pocitom, vďaka snu, ktorý ma trápil celú noc.
Bolo v ňom hrozne veľa ľudí, zvierat a akýchsi astrálnych postáv. Asi by som ich nazvala duchmi, no v sne som vedela, že v skutočnosti sú niečo oveľa horšie.

Stále sa tam ozývali hlasy, ktoré nepatrili ani mužovi, ani žene a neustále hovorili:
"Poď k nám...je čas...dva roky...premeníš...učiteľ...príprava...dôležité...ponáhľaj sa...
...zomrieš..."
Aj keď tie slová nedávali dokopy žiadny zmysel, poriadne ma vystrašili, najmä to posledné. Navyše sa opakovali znova a znova a znovu ...až dovtedy, kým som sa s hlasným: " Nie!" nezobudila asi o piatej ráno. Ale nie preto na tento deň nezabudnem. V pamäti mi zostane preto, lebo mi zmizla moja mladšia sestra.

Lia vtedy mala jedenásť. Pred obedom išla s rodičmi na prechádzku k jazeru, čo jej sľubovali už od zimy. Ja som zostala doma a upratovala, keď niekto zazvonil. Otvorila som a vo dverách stál vysoký muž svalnatej postavy.
"Sú doma rodičia a sestra?" jeho hlas bol hlboký a akoby z neho sálala sila, nevedela som ten pocit vysvetliť.
"Nie, už dávnejšie odišli do..." zasekla som sa, lebo mi napadlo či je vhodné mu to povedať. Je to predsa celkom neznámy chlapík, ktorý okrem iného vyzerá dosť hrôzostrašne.
Pozrel na mňa spýtavým pohľadom. No ten sa o pár sekúnd náhle zmenil na veľmi láskavý a dôverný. Zrazu som mala pocit, že mu to nielen môžem, ale musím povedať.
"Išli k jazeru...teraz si nespomeniem na jeho názov, ale určite ich nájdete, choďte po ceste na východ!" vychrlila som.
"Ďakujem,...moment, ako sa voláš?" Zastavil sa asi meter od dverí.
"Rena Batesová. A môžem vedieť vaše meno?" Musela som sa to opýtať, skrátka ma premohla zvedavosť. Pravdepodobne to bude nejaký mamin alebo otcov kolega.
"Gran," rýchlo odvetil. No vtom sa zháčil, ako keby povedal niečo, čo nemal. Rýchlo sa otočil na päte a po ceste ešte zamrmlal: "Tak ešte raz ďakujem. Ahoj!" a s tým odišiel. Ani som nestihla žmurknúť a už zmizol. Napadlo mi, aký je rýchly, ale veľmi som sa nad tým nepozastavovala a myslela som že je všetko v poriadku.
Och, ako som sa vtedy mýlila!

Asi o hodinu pri upratovaní obývačky mi padol pohľad do okna a bol tam ten istý muž a mieril znovu k nám, no ešte pred tým sa otočil k lesu, akoby chcel niečo skontrolovať. Potom sa pobral smerom k nášmu domu. Opäť som si všimla, aký je neuveriteľne rýchly. Tak sa ponáhľal, až mi napadlo, že si niečo u nás zabudol. Niečo, čo je životne dôležité.
Ozvalo sa netrpezlivé zaklopanie na dvere.

Bežala som k dverám a keď sa otvorili, stál v nich Gran, ako som očakávala. Vyzeral, že mi chce čosi povedať.
Akurát otváral ústa, no zrazu pribehli rodičia a otec držal v rukách nejaký kameň. Nevedela som presne čo je to, ale nech to bolo čokoľvek, Gran pred tým cúvol a na tvári mal poriadne ohúrený výraz.
"To- to...to nemôžete! Viete, že je to nebezpečné. Nezáleží vám na tom?!" tá istota a sila, ktorú mal predtým v hlase sa akosi vytratila.
"Radšej ma poslúchnite a odíďte! Sám!" z očí otca akoby šľahali blesky. No vtedy som si všimla niečo, čo mi predtým uniklo. Lia neprišla s rodičmi. Začala vo mne narastať panika.
"Mama! Otec! Kde je Lia? Prečo neprišla s vami?" môj krik na chvíľu prerušil ich hádku. Ale aj tak sa zjavne nikto nechystal odpovedať mi.
"No tak! Kde je?" mala som pocit, že mi vybuchne z toho všetkého hlava a okrem toho sa mi zdalo, ako keby sa pod nami triasla zem.
Vtedy sa otec na mňa konečne pozrel a povedal jediné slovo: "Prepáč."

To je posledné, čo mi zostalo v pamäti. Potom som pravdepodobne omdlela, lebo viac si už nepamätám. No keď som sa ešte v ten večer prebrala, hoci mi rodičia nepovedali čo sa stalo, jedno som vedela- Lia bola preč.
Zrazu som sa vrátila do prítomnosti a pretrela si oči. Zrak mi padol na bledozelenú tabletku, ktorú som začala užívať asi dva dni od spomínanej udalosti, pretože hneď deň po Liinom zmiznutí ma dotiahli k cvokárovi. Ale ani ten nezabránil nočným morám, ktoré mávam až doteraz. Napríklad dnes. Neodohralo sa v nej vyslovene niečo hrozné, išlo tam skôr o môj pocit, ktorý mám. Vždy sa cítim vystrašená a zmätená.
Ťahá ma to tam, no ja neviem, kde to "tam" je. Každú noc si pomyslím, že tá ďalšia bude lepšia, ale niekedy mám pocit, že je to stále horšie.

A to ma priviedlo naspäť k tabletke, ktorá ležala na stole a rozmýšľala som, či vie, aký bude jej osud.
Vtedy som ju schytila, vyskočila zo stoličky a spláchla ju v dreze. Prvý raz odvtedy, ako zmizla Lia. Ak mám povedať pravdu, bola som na seba hrdá, aj keď som nevedela, či to bolo správne. Dôležité však bolo, že som to spravila z náhleho vnuknutia s momentálne mám z toho dobrý pocit. No vtedy mi zrazu napadlo: Škola!

"Do kelu!" Ešte to mi chýbalo, aby som znovu meškala. Rýchlo som bežala do kúpeľne, umyla si zuby a prezrela svoju tvár. Kruhy pod očami sa ostro vynímali. Klasika. Tie asi nikdy nezmiznú! Skúsila som si ich zatrieť korektorom, nech nevyzerám ako by som práve vyšla z rakvy. Našťastie, aj špirála mi trochu pomohla a zvýraznila moje zeleno- sivé oči, takže to nebolo až také strašné ako na začiatku. Vlasy som si len zbežne prehrabla prstami, aj tak mi okolo tváre odstávali, ako by ma zasiahla dosť silná vlna elektrického napätia, väčšie úpravy teda neboli potrebné. Jediné, čo sa mi na nich páčilo, bola ich gaštanová farba, ktorá v tieni vyzerala ako tmavšia hnedá, ale na slnku mala červený nádych. Potom som sa, našťastie, spamätala a vyšla z kúpeľne na chodbu, aby som na seba hodila bundu a obula sa. Bolo trištvrte na osem, o ôsmej sa nám začínalo vyučko.
"Dopekla!" zanadávala som znovu. Z vešiaka som schmatla kľúče, vybehla som von a zamkla dvere.

"Zlatko, konečne!" Brian, ako inak, na mňa stále čakal. Asi som nespomenula, že mám chlapca. No možno preto, že ani neviem, z akého dôvodu s ním chodím. Je síce milý, modrooký blondiak, ale v tvári má v podstate celkom tupý výraz. Na tie oči ma, pravdepodobne, kedysi namotal, no to už je preč. Síce som sa s ním chcela rozísť, a to poriadne dávno, lenže nemala som srdce mu to povedať. Avšak jedna vec sa nezaprie- vždy na mňa čakával, tak ako dnes, aj keď budeme istotne meškať.
"Čau, B. Ďakujem, že si na mňa počkal." Ani môj ľahostajný pozdrav ho nikdy neodrovnal. Zvláštne.
"Teba vždy. No, nasadaj a frčíme!" So širokým úsmevom mi rýchlo otvoril dvere na druhej strane Volkswagenu. Tašku som hodila na zadné sedadlo a sadla som si dopredu. Pokúsil sa ma pobozkať, ale nepodarilo sa mu to. Takže radšej šikovne naštartoval a o chvíľu sme sa už viezli o dve ulice ďalej.

"Neuhádneš, čo sa mi stalo! Dnes ráno som videl reklamu na šampón a vieš čo? Ten chlapík v nej mal rovnako parádne vlasy ako ja! Mohol by som ísť rovno za herca alebo modela, nemyslíš?" Samozrejme. To je náš Brian, skromný ako vždy.
"Iste, len choď...Panebože, Brian preber sa! Keby niekde chceli prázdnu blonďavú hlavu, tak by ti isto dali vedieť." Dnes som mala ešte menšiu chuť počúvať jeho naivné, chvastúnske reči. No ako ho poznám, zachytil len to prvé slovo. Možno som naňho trošku pritvrdá, ale už mi lezie na nervy. A hlavne v dňoch, ako je tento. Ak už som mu nemohla dať kopačky, nech sa mám aspoň na kom vyvŕšiť, keď mám zlú náladu.

Hneď ako prehovoril a na tvári sa mu objavil ten zasnený a nie veľmi inteligentný úsmev, mi bolo jasné, že som mala pravdu. Evidentne prepočul všetko, čo sa týkalo jeho mozgu alebo vlasov. Hoci, tie vlasy ...
"Bolo by to super, však? Pravdepodobne by som mal kopu prachov a mladých pipiek..."
Radšej som si dala slúchadlá, toto naozaj nemusím počúvať. Ešte predtým som si všimla, ako ideme rýchlo. Keby sa skôr sústredil na cestu! Začala mi hrať nejaká hlučná skladba s basovými gitarami a zahĺbila som sa do piesne, ktorá mi pomáhala na nič nemyslieť. No zrazu Brian vykríkol a ja som v šoku otvorila oči.

Uprostred cesty priamo pred nami stál mohutný chlapík. Bolo mi jasné, že ak by nemal nadľudské schopnosti, zrážke a istej smrti sa nevyhne. Ozval sa tupý zvuk nárazu a potom už len ticho.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Quileutte Quileutte | Web | 12. ledna 2012 v 20:31 | Reagovat

super kapitola...som zvedavá kde je Lia...a čo to je za chlapíka.... :-)

2 SheWolfSerena SheWolfSerena | 17. ledna 2012 v 16:51 | Reagovat

ďakujem :-)  mám aký pocit že sa to ešte zapletie :D

3 Faint Faint | Web | 29. ledna 2012 v 17:45 | Reagovat

waw, super musím si prečítať pokračovanie!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama