The Secret: 2. kapitola

4. ledna 2012 v 16:19 | Serena |  The Secret
Dobrý deň prajemMrkající. Nejdem sa veľmi rozpisovať, tu je tá druhá kapitola. Viem, že niektorí ( vy, SB) ste ju už čítali, ale tak dúfam, že zaujme aj iných blogerov.Smějící se

Príjemné čítanieUsmívající se


2. kapitola- Taran

Už to boli dva dni, čo Taran na Noelov pokyn vyrazil z Erkénie. Na cestu si vzal len najnutnejšie predmety, ak bude niečo potrebovať, v spánku sa po to vráti.
Cestovanie v sne bola jedna z vecí, ktoré sa mu na tomto živote páčili. Je jasné, že to chcelo trochu cviku. Vlastne, keď si tak spomínal na začiatok toho všetkého, trvalo mu dosť dlho, kým to zvládol, no stálo to zato.

Keď mu jeho majster prvý raz ukázal, čo by mal v budúcnosti v spánku dokázať, bol nadšený a pripravený cvičiť, koľko sa len bude dať. Lenže to bola iba teória. Ako budúci učiteľ musel zvládnuť hlavne prax a nie vždy to bola hračka.
Jeho prvé pokusy boli absolútne neúspešné. Už mnoho krát mal pocit, že to nezvládne, no vždy sa, našťastie, spamätal. Hlavne zásluhou jeho majstra Drewa. Ten mu pomáhal, odkedy sa s ním prvý krát stretol. No, vlastne by sa dalo povedať, odkedy ho Drew našiel.
Učitelia si vždy hľadajú svojich zverencov, ktorí im boli určení už dávno. Tak to bolo od nepamäti.

Jeremy Lacon, pretože tak sa Taran vtedy volal, žil so svojou rodinou vo veľkom dome. V tom čase si myslel, že má všetko, čo sa len dá. Otec bol bohatý obchodník, no nikto nevedel, aký druh tovaru predával. Matka bola vážená dáma v spoločnosti a on, ako jedináčik, mal každú vec, ktorú si zažiadal. V detstve to boli hračky, asi v štrnástich rokoch peniaze alebo drahé predmety ako napríklad hodinky.

Keď mal desať, jeho rodičia si prestávali rozumieť, neskôr nasledovali hádky a sem tam aj facka. Jeho to však netrápilo. On mal svoj vlastný život, ich spory ho nezaujímali.
Keďže mu rodičia dali všetko, neuvedomoval si, že mu niečo chýba. Približne pätnásť rokov prežil v naoko úžasnej rodine, ktorá v spoločnosti, ako inak, nedala nič znať.

No keď mal asi šestnásť, začínal mať pocit, že mu niečo chýba, cez deň bol nesústredený, trápili ho nočné mory. Jeho rodičia to pripisovali vyťaženiu z prestížnej školy, ktorú navštevoval. Preto ho nechávali doma aj mimo víkendy a prázdniny. Hoci mal veľa zameškaného učiva, pre nich nebol problém ho ospravedlniť, keďže boli dosť známi.
Lenže tým sa všetko neskončilo, ba ešte sa to zhoršilo. Nakoniec mal chvíle, počas ktorých len neprítomne hľadel do prázdna. Najhoršie však bolo, že rodičia sa o neho vôbec nezaujímali. Viac ich trápili problémy s obchodmi a peniazmi ako vlastný syn.

Keď videli, aké je to s Jeremym vážne, jediné čo dokázali, bolo zavolať psychológa. Dospelo to až do takého štádia, že ho nechávali v jeho dome, zatiaľ, čo si oni vybavovali svoje veci. Jediný kontakt s nimi boli návštevy, ktoré absolvovali každý druhý alebo tretí deň. Po nejakom čase sa obmedzili na jedenkrát týždenne, v sobotu. Jeremy si nič však veľmi neuvedomoval. Postupne prestával vnímať svet okolo, uzavrel sa do seba. Aj keď mal každý deň určitý režim ako napríklad vstávanie alebo raňajky, už to nebol on. Psychológ Tom sa mu snažil pomôcť, ale jeho stav sa dal vystihnúť jedným slovom: apatia. Zmieril sa s tým, že mu nepomôže, rodičia s tým problém nemali, pretože im takýto život vyhovoval. Otec mal milenky a matka milencov. Aj keď spolu bývali, normálne manželstvo to už nebolo.

Jednu sobotu však neprišli. Práve túto časť si Taran pamätal najlepšie, lebo mu ju Tom neskôr mnohokrát opisoval.
Doktor sa im celý deň snažil dovolať, ale nikto to nedvíhal. Po dvoch dňoch sa rozhodol, že ich navštívi. Pri veľkých tepaných dverách zastal a rozmýšľal, čo povie. Opatrne zabúchal a čakal. Dlho nikto neotváral, no po chvíli sa dvere pohli a ukázala sa v nich staršia slúžka Rachel, ktorá tu pracovala.
"Želáte si?" Na tvári sa jej objavil záblesk poznania. "Doktor Thomas?"
"Dobrý deň. Mohol by som hovoriť s pánom Laconom a jeho manželkou?"
Keď sa jej pri spomenutí domácich oči naplnili slzami, Tom vedel, že čosi nie je v poriadku.
"Stalo sa niečo?" V hlase mu bolo počuť obavy.
"Vy o tom neviete?" Rachel sa trhavo nadýchla a pokračovala: "Pred štyrmi dňami išli na večeru k známym, ale nevrátili sa. Ja....ja som čakala..." Zdalo sa že viac povedať nedokáže.
"Ak nechcete, nemusíte pokračovať," povedal Tom a položil jej ruku na plece.

"Nie , nie, to je v poriadku. Ja len..." rukami si pretrela oči a potom pozrela na doktora, "včera mi policajti po telefóne oznámili, že mali autonehodu. Pravdepodobne im pred auto skočilo nejaké zviera. Podľa vodiča za nimi to bola puma alebo podobný druh šelmy." Stále plakala. Tom sa jej ani nečudoval. Aj ním táto správa otriasla a to s nimi nežil toľko rokov. Oprel sa o zárubňu, lebo mu prišlo nevoľno.
"Puma? Ale tá tu predsa nežije, či áno?" Nešlo mu do hlavy, ako by sa sem také zviera dostalo.
"Pravdaže nie. No podrobnosti mi nepovedali. Aj tak je to teraz jedno. Už tu nie sú."Po týchto slovách sa vystrela a zahľadela rovno pred seba. "Zajtra odchádzam k rodine. Lenže neviem, čo bude s Jeremym..." Doktor jej skočil do reči: "S tým si starosti nerobte, postarám sa oňho, veď aj tak už dlho býva u mňa." Rachel sa napokon usmiala.
"Som vám za to veľmi vďačná. No teraz, ak sa nenahneváte, musím sa ísť prichystať na cestu."
"Samozrejme. Takže dovidenia Rachel. A je mi to naozaj ľúto."
"Dovidenia doktor a ďakujem za všetko." Zakývala mu a zavrela dvere. Nato sa doktor otočil a išiel domov.

Po ceste rozmýšľal nad tým, čo sa dozvedel. Akosi mu to nesedelo. Puma? Nemožné. Lenže v tejto dobe sa nehody príliš nevyšetrovali. Možno v budúcnosti tomu budú venovať viac času. Teraz však nie.
Už prešiel mesiac odvtedy, čo pán a pani Laconovci zomreli.
Tom,keďže nemal manželku ani deti, bol rád, že s ním Jeremy býva. Počas svojej práce mal mnoho zaujímavých prípadov, ale tento bol výnimočný. S ľuďmi v takom stave sa stretol, ibaže Jeremymu bežné, vlastne, žiadne lieky nezaberali. Vtedy začal zbierať informácie od iných lekárov. Mávali konzultácie a porady, na ktorých preberali jeho chorobu a symptómy.

Cez víkend mu zavolal jeden pán, ktorý by sa chcel pozrieť na pacienta. Tom súhlasil, pretože sám nemal veľkú šancu prísť na to, čo mu je. Keď tento lekár prvý krát uvidel Jeremyho, mal úplne užasnutý výraz. No to, čo doktora zaskočilo bol Jeremy. Prvý raz po dvoch mesiacoch vnímal veci a ľudí okolo. Hlavne nového lekára. Ten Toma hneď požiadal, aby nachvíľu odišiel a nechal ho s ním samého. O hodinu sa vrátil, no nikto tam nebol.
Na zemi ležal hárok papiera.

***

Taran sa pri pomyslení na prvé stretnutie s Drewom pousmial. Nikdy nezabudne, že ho svojím príchodom zachránil pred ďalšími nekonečnými mesiacmi plnými dusivej samoty a strachu.
Veľa času strávil zamýšľaním sa nad tým, či jeho rodičia vedeli, čo sa s ním deje ak áno, prečo niečo neurobili. Niekedy mal výčitky svedomia, lebo z neznámeho dôvodu cítil, že ich smrť nebola nehoda a súvisela s ním. Tento pocit nevedel vysvetliť, no stále bol tam, v myšlienkach, ktoré mu narážali o vnútro lebky ako nejaké debilné otravné muchy.
Zamračil sa a na inak hladkom tmavom čele sa mu objavili vrásky. Prehrabol si dlhšie vlasy a vzdychol. Toto nie je najvhodnejší čas na nepríjemné pocity a myšlienky. Musel sa sústrediť na niečo iné.

Hádal, kde môže ešte Siniah byť, veď na lov išla pred hodinou. Chcel, aby už bola späť. Bál sa o ňu a navyše, s ňou sa cítil istejší.
Začalo sa stmievať a kedykoľvek sa mohli objaviť nepriateľské kmene.
Nanešťastie, to, že ľudia v Erkénii sú civilizovaní neznamenalo, že všetci, čo žijú v okolí, sú na tom rovnako. Hoci Huariovia sa v tejto časti lesa veľmi nevyskytujú, pri pomyslení na nich mu behal mráz po chrbte. A nebol sám. Tento kmeň pokladali mnohí za jeden z najobávanejších. Zásluhu mal na tom najmä ich krvilačný vodca a brutálne spôsoby obety a trestov. Tu dokonale sedelo príslovie: kto sa bojí, nech nejde do lesa.

"Dočerta!" Taran zakopol o vytŕčajúci koreň a takmer sa roztiahol po zemi. Asi bolo načase vybrať Svetlo.
Zastavil, plátenný vak položil na zem a vytiahol z neho malú krištáľovú nádobku, z ktorej vychádzali pásy bieleho svetla. Nikto z "obyčajných " ľudí nevedel, ako sa tam dostalo. Aj keď sa tu používalo už stáročia, odpoveď na túto otázku poznali len Starší.
Ruku so Svetlom nahol nad starú pokrčenú mapu. Zvraštil tvár. Bolo neuveriteľné, ako mohol ten zdrap papiera tak neskutočne smrdieť. Ktovie odkiaľ to vytiahli.
Začínali ho štípať oči.
"A vraj sústrediť sa na cestu...ako sa mám sústrediť, keď sa mi pomaly nedá ani dýchať?!" mrmlal si popod nos.
Konečne rozlúštil kresby a otočil sa na tú stranu, kde by podľa neho mal byť sever.

Potom mu pohľad prešiel na oblohu. Zo západu sa k nemu hnalo tmavofialové mračno. Vyzeralo to na poriadnu búrku. Mal by nájsť dobrý úkryt, ktorý by ho ochránil pred dažďom a bleskami, no i pred nepriateľmi, či už sú to divé zvieratá alebo ľudia. V jeho prípade by zvieratá, našťastie, neboli problém. Odkedy sa mu začal výcvik, výborne si s nimi rozumie. Ďalšia skvelá vec.
Dnes v noci však bude zraniteľný, lebo sa chce spojiť so svojou zverenkyňou a na to treba veľké sústredenie, pričom je nemožné vnímať svet okolo. Preto musí byť úkryt ešte lepší.
Dúfal, že sa Siniah vráti ešte pred úplným zotmením. Konáre stromov sa ohýbali pod silnejúcim vetrom. Zrýchlil krok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama