The Secret: 4. kapitola

6. ledna 2012 v 15:45 | Serena |  The Secret
Ahojte všetci .Usmívající se Včera som nemala čas, ale dnes sem prepíšem tú 4. kapitolu, aj keď niektorí ste ju už čítali.Smějící se Dúfam, že zajtra už budem mať ďalšiu, teda 5. kapitolu. Mám z nej približne polovicu, a ak sa podarí, dnes ju dopíšem.Mrkající

Takže, nech sa páčiSmějící se




4. kapitola- Taran


Začul známe zavytie. ,Konečne´, pomyslel si.
Ako očakával, o chvíľku sa zo šera pred ním vynorila nádherná vlčica. Obrysy jej čierneho tela teraz jemne splývali s tieňmi starých stromov, avšak na svetle mala jej srsť vždy modrastý kovový lesk.
Taranovi odľahlo. Aj keď už mala takmer dva roky a spojenie medzi nimi bolo veľmi silné, bál sa o ňu. Veď Siniah bola polovicou jeho duše a to doslovne.

"Ahoj maličká, som rád, že si sa už vrátila", zašepkal.
Jej striebristé oči zažiarili náklonnosťou a ňufákom sa mu obtrela o tvár, čím mu dala najavo, že ho tiež rada vidí.
"Poď, mali by sme ísť, čoskoro sa zotmie." Cez husté mraky už takmer nebolo vidieť zapadajúce slnko. Čoraz rýchlejšie sa schyľovalo k búrke a oni si potrebovali nájsť dobrý úkryt.
Siniah súhlasne zavrčala a spotom sa spolu s Taranom vybrali smerom na východ.

Po hodine a pol konečne narazili na skalný výklenok, ktorý by im s menšími úpravami mohol poskytnúť ochranu.
"Tu dnes v noci zostaneme. Nemáme čas hľadať niečo iné."
S obavami pozrel na tmavú oblohu a ako na zavolanie sa z nej začali spúšťať malé studené kvapky. Rýchlo zažmurkal a premeral si ich možný úkryt. Z batoha vytiahol dve plátenné prikrývky a rozprestrel ich do výklenku. Potom podišiel k najbližšiemu kríku, nožom odrezal dlhé široké listy a položil ich na vrch skaly, aby ju čiastočne zastrešili a tak zabránili dažďu dostať sa dnu. Konce listov zavážil kameňmi, pretože silný vietor by ich mohol strhnúť.

Zohol sa, prešiel pár krokov a sadol si na prikrývku. Zvuk dažďa v tme trochu utíchol. Potľapkal miesto vedľa seba.
"No tak moja, poď sa schovať!" Siniah sa otriasla, aby zo seba dostala vodu, vošla do úkrytu a schúlila sa na druhú prikrývku.
Taran rozviazal šnúrku na batohu a vytiahol z neho chlieb, jablko a dva plátky sušeného mäsa. Bol rád, že si na cestu niečo pripravil, pretože už vyhladol. Ak by sa spoliehal len na lov (ako mal pôvodne v pláne), pravdepodobne by zostal s prázdnym žalúdkom.
"Aj by som ťa ponúkol, ale tipujem, že ten obrovský zajac ti stačil," povedal s plnými ústami priateľke.
Ona však odfrkla a prevrátila oči, čím dala jasne najavo svoj názor na to, čo povedal.
To ho rozosmialo, a po pár sekundách aj Siniah začala vydávať štekavé zvuky pripomínajúce smiech.

No o chvíľku zas zvážnel. Dnes v noci musia byť opatrní. Ak chce v sne komunikovať so svojou budúcou žiačkou, nikto ich nesmie objaviť, hlavne nie Huari. To by sa nemuselo skončiť veľmi dobre.
Keď dojedol, rozvalil sa na prikrývku a zívol. Bol to dlhý deň a noc bude asi ešte dlhšia, takže je načase ísť spať. Siniah si zjavne myslela to isté, pretože si ľahla na bok a silno si odfúkla, nanešťastie oboma koncami. Taran zvraštil tvár a zapchal si nos.
"Veľa ďateliny, čo?" Neudržal sa vybuchol do tichého smiechu. Ona sa tvárila, že už spí, ako vždy. No potom aj on zatvoril oči a pripravil sa na spánok, no ešte predtým zašepkal: "Dobrú noc maličká, mám ťa rád." Siniah len súhlasne zafučala, bola vyčerpaná. O pár minút už obaja upadli do hlbokého spánku.

***

Po určitom čase sa Taran dostal do snového sveta. Bolo načase vyskúšať v praxi to, čo sa celé roky len učil.
Vyčistil si myseľ, skoncentroval sa a všetky svoje myšlienky sústredil na jedinú vec- spojenie so zverenkyňou. Časť jeho vedomia sa odpojila od tela a začala pátrať po prítomnosti hľadanej mysle. No nie v normálnom svete. Obyčajní ľudia si neuvedomujú, že sny sa odohrávajú v akomsi paralelnom čase a priestore. Tam, kde nie je dovolené vstúpiť človeku v bdelom stave. Cestovať, pohybovať sa v ňom a vyhľadávať ľudí však dokážu len neobyčajní ľudia, tí, ktorých príroda obdarovala určitými schopnosťami. Len pomocou nich vedia využívať časť mysle, určenú presne na tento účel. No trvá určitú dobu, kým sa im to podarí. Niekomu to trvá dlhšie, niekomu nie.
Aj človek, ktorý je v týchto veciach skúsený, môže mať s tým za niektorých okolností problémy.
Tentoraz sa to Taranovi podarilo neobyčajne rýchlo.

Snažil sa vycítiť jej prítomnosť. Zrazu oddelená časť jeho vedomia narazila na niečo známe i neznáme zároveň. ,To musí byť ono´, pomyslel si.
V sne sa teraz zhmotnila jeho podoba. Pomalým krokom kráčal po tráve, bol za súmraku na akejsi lúke, to presne nevedel. Pred ním na drevenej lavičke sedelo mladé dievča, mohlo mať približne sedemnásť rokov.
Bola sklonená, hlavu mala v dlaniach, asi nad niečím rozmýšľala. Jemný vietor jej rozvieval dlhé tmavohnedé vlasy, ktoré jej čiastočne zakrývali plecia a krk.

Zrazu, ako by vycítila jeho prítomnosť, zdvihla hlavu a uprela naňho oči. Na chvíľu sa v nich mihol strach, pravdepodobne si nemyslela, že by sa tu mohol zjaviť niekto iný.
Potom si ho rýchlo premerala, hlavne jeho oblečenie. Strach vystriedala zvedavosť. Pomaly sa vystrela a hlavu naklonila na bok. Prišiel bližšie.
"Ahoj", pozdravil. Povedal si, že začne neutrálne. Bude to chcieť veľa času kým sa zoznámia, spriatelia a kým mu bude dôverovať natoľko, aby jej povedal, prečo prišiel.
"Čau", odpovedala s váhavým úsmevom.
"Môžem si prisadnúť?" Slušnosť bola dôležitá.
"Jasné, veď sme vo sne, takže keby si bol hoci aj úchyl, tak by sa nič nestalo. Odrovnala by som ťa nejakým chmatom a là Jackie Chan. Alebo by som len na teba vrhla blesky. Len sa posaď." Potľapkala miesto vedľa seba.
"Ďakujem. Mimochodom, som Taran." Sadol si na lavičku a podal jej ruku. Očividne ju prekvapil, a jeho meno tiež, ale aj tak mu ňou potriasla.
"To je okej. Ja som Serena. Taran? Wau a to som sa bála, že len ja mám nezvyčajné meno. Teda, nemyslím škaredé, obidve sa mi páčia, len akoby boli z inej doby."

Bolo vidno, že je trochu v rozpakoch, preto jej Taran trošku pomohol: "To preto, lebo sú. Ale to ti vysvetlím inokedy."
Serena nadvihla obočie: "Inokedy? To sa akože ešte niekedy stretneme? Dá sa to vôbec?"
Začínala mať priveľa otázok a to nebolo dobré, takže bude lepšie ak sa zmení téma.
"Jasné", usmial sa Taran, "veď v sne je možné všetko, nie? Ako napríklad tie blesky, čo si spomínala. Už sa ti to niekedy podarilo?"
Aj ona sa zasmiala: "Samozrejme, že nie. Len som ťa chcela trošku nastrašiť, ak by si bol, veď vieš...úchyl. Zatiaľ tak nevyzeráš. Ale nechajme to. Môžeme sa baviť, ako keby sme sa normálne stretli. Takže, odkiaľ si?"
"Z Erk-..", potom sa zarazil a rýchlo uvažoval. O Erkénii jej ešte nemôže povedať, je príliš skoro. Aj tak je to len akési krycie meno zostavené z pôvodného názvu, ktorý vznikol už veľmi dávno. A pravdepodobne má teraz už aj iný názov od dnešných ľudí. Rozhodol sa, že povie čiastočnú pravdu.

"To je jedno, som z ďaleka. A ty?" Spýtavo sa ňu pozrel. Toto bola veľmi dôležitá informácia.
"Bývam na Aljaške, presné mesto ti nepoviem, občas sama zabudnem, kde to je." Nehodlala mu hneď povedať, v ktorom meste býva.
Usmiala sa a rozmýšľala aký je to nezvyčajný sen. Tohto muža nikdy v živote nevidela, inak by si ho pamätala, tým si bola istá. Vyžarovalo z neho nejaké tajomstvo, zvláštna príťažlivá sila, ktorú nevedela vysvetliť. No nemyslela tým fyzickú príťažlivosť. Ale aby sme to uviedli na správnu mieru, nie že by nebol fakt pekný.

Tmavohnedé vlnité vlasy takmer po plecia, približne stoosemdesiatpäť centimetrov vysoký, mohol mať maximálne dvadsať. Aj cez oblečenie videla, že má celkom vypracované telo.
Rukávy košele mal vyhrnuté, takže mu bolo vidno svalnaté predlaktia. Ale nebol tak nechutne svalnatý, ako tí maníci, ktorí polovicu života strávia v posilňovni. Toto boli také "akurát svaly", ktoré mohol získať skôr tvrdou prácou.
Lenže príťažlivosť, ktorú cítila, bola vnútorná. Akoby ich niečo spájalo. Zaumienila si, že o tom neskôr porozmýšľa. No nedalo jej to, musela sa spýtať.

"Zvláštne, že sme sa tu stretli, že? Normálne takéto sny nemávam, ty hej?"
"Občas, ale len zriedkavo." Musel trošku zaklamať, aby ju zbytočne nevystrašil. Jednu vec však musela vedieť hneď teraz.
"Musím ti niečo povedať. Je veľmi dôležité, aby si o tomto nikomu nepovedala. Teraz ti nemôžem vysvetliť prečo. Viem, že sa ti to zdá čudné, lebo sme vo sne, ale je to životne dôležité! Prosím!" Bolo to nebezpečné. Ak by sa o tom dozvedel nesprávny človek, malo by to nedobré následky. Oni sú schopní všetkého.

Serene to pripadalo fakt divné, naozaj to bol len sen. Navyše, zajtra si ho možno ani nebude pamätať. Keď sa však pozrela do jeho sivých očí a uvidela tú naliehavosť a obavy, pochopila, že musí spraviť to, o čo ju požiadal.
"Nechápem síce prečo, ale urobím to. Mohol by si mi aspoň sčasti vysvetliť prečo?" Toto nečakal. Dnes v noci sa mali len zoznámiť a trošku porozprávať, ešte jej to nemôže povedať. No bál sa, že ak bude stále mlčať, prestane mu veriť. Aj ona videla, aký je nerozhodný. Bolo mu vidno na očiach, že jej chce niečo dôležité povedať, ale nemôže.
Zhlboka sa nadýchol.

"Ide o to...," začal, no nevedel, ako má pokračovať. Vtedy Serena pomaly natiahla ruku a váhavo ju položila na tú jeho.
"To je v poriadku, môžeš mi veriť." Nevedela, čo jej to napadlo. Normálne sa takto nesprávala, nie ešte k ľuďom, ktorých poznala tak krátko. Cítila však, že to potrebuje. Zdalo sa, akoby ho to povzbudilo a skúsil to znovu.
"Skrátka...si v nebezpečenstve. Prišiel som sem, aby ..." Vtom sa zasekol a ruka, za ktorú ho držala, mu vyletela ku krku.
"Nie! Siniah!" V očiach sa mu zračila hrôza. Okamžite vyskočil z lavičky.

"Čo sa deje?" Serena začínala mať obavy. Zrazu si všimla, že sa jeho silueta začínala akosi rozmazávať, až nakoniec vyzeral ako duch, príliš priehľadný.
"Nie!" vykríkol znovu. Potom sa posledný krát na ňu pozrel a povedal: "Musím ísť! Ešte sa stretneme, čakaj na mňa!" Opäť ním myklo a tvár sa mu skrivila bolesťou. Hneď na to zmizol a ona zostala na lúke sama, aj s nezodpovedanými otázkami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Huyana Huyana | Web | 10. ledna 2012 v 17:15 | Reagovat

Veď som napísala, že čo najskôr ako budem môcť to dopíšem! :-D
Teraz som rada, že mám chvíľu času na presúvanie a upravovanie tých starých kapitol...

2 Keroraina Keroraina | Web | 11. ledna 2012 v 14:24 | Reagovat

Aj tvoj príbeh si vytlačím... súhlas? Ako či mám nárok na autorské práva... (autor ostáva :D) len ma strašne bolia oči keď čítam na PC .... :D

3 SheWolfSerena SheWolfSerena | 11. ledna 2012 v 21:36 | Reagovat

jasné :) viem že sa lepšie číta, ked máš niečo na papieri :D

4 zuzu zuzu | Web | 14. ledna 2012 v 22:39 | Reagovat

no... tak som si našla čas a prečítala si to čo pribudlo v tomto príbehu :) a vlastne zbehla som celý tento nový blog(páči sa mi, nebudeme si klamať, vlci sú moja srdcovka... :))
takto useknúť kapitolu? to je ako za trest(z pohľadu čitateľa), som zvedavá na pokračovanie, lebo si ma dokázala vtiahnuť do sveta snov a fantázie... :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama