The Secret: 5. kapitola

22. ledna 2012 v 23:27 | Serena |  The Secret

Dobrý večer, alebo noc Usmívající se. Hádajte čo! Konečne som mala akú- takú slinu a dopísala som 5. kapitolu.Smějící se Viem, že mi to trvalo veľmi dlho,prepáčte. Písala som všetko, čo mi napadlo, tak sa , prosím nečudujte, ak tam budú také odveci veci.Smějící se

Nejdem to naťahovať, príjemné čítanieMrkající



5. kapitola- Serena

Stála som na lúke a civela na miesto, kde len pred chvíľkou stál Taran. Nemohla som uveriť tomu, čo sa práve stalo.
Po prvé, tento podivný sen, ktorý akoby ani sen nebol, po ďalšie, mladý muž s nejakým tajomstvom a nakoniec spôsob akým zmizol.
Celé mi to nedávalo nijaký zmysel.
´To bude asi nejakými liekmi, ktorými ma kŕmia´, pomyslela som si. O to viac sa potrebujem dostať z tejto nemocnice a od týchto ľudí. Čím dlhšie tu zostanem, tým skôr prídem o rozum. Vždy som neznášala nemocničné prostredie. Človek ako by v ňom cítil smrť a choroby na každom kroku. Dúfala som, že mi niekto pomôže čo najskôr odtiaľto odísť.

Rozhliadla som sa okolo seba. Lúka, ktorá za Taranovej prítomnosti pôsobila vľúdne a záhadne, mala teraz v sebe akúsi tvrdosť, bola pustá a zdalo sa, ako by tu vládol len smútok a depresia. Odrazu som chcela byť z nej preč. Zavrela som oči a predstavovala som si ako pomaly miznem, odchádzam z toho sivého a nevľúdneho miesta.
Ako som si to pomyslela, začal sa ma zmocňovať zvláštny pocit, akoby som sa z lúky vzďaľovala stále viac a viac...

***

Vtom som sa ocitla v tmavej izbe na nemocničnej posteli. V hlave sa mi hmýrilo mnoho myšlienok a pocitov.
Nemala som ani poňatia, koľko môže byť hodín. Možno niečo po polnoci. No obávala som sa, že po tomto sne už nezaspím. Myseľ som mala príliš nabudenú, horúčkovito spracovávala to, čo sa v nej pred chvíľou odohralo.
Posadila som sa a vankúš som si vytiahla vyššie, aby som sa oň mohla oprieť a premýšľať.

Je to normálne? Ako je možné, že všetko, čo Taran povedal mi nepripadá hlúpe a nereálne, ako by mi malo?!
Dočerta! Veď to bol len sen! Len príliš reálny výplod mojej poranenej hlavy. Nič iné a hotovo! Už nad tým nebudem rozmýšľať.
Vankúš som si stiahla nižšie, zavrela oči a snažila som sa vyhnať z hlavy ten hlúpy sen a zaspať.

Pravdepodobne sa mi to podarilo, pretože, keď som druhýkrát otvorila oči, spoza zatiahnutého sivého závesu jemne presvitalo šero prichádzajúceho dňa. Chvíľu som uvažovala, prečo som sa opäť ešte takmer za tmy zobudila.
Vtom mi oči zastrel tieň a uvedomila som si, že nado mnou niekto stojí. Posunula som sa o kúsok nabok a keď svetlo dopadlo na moju návštevu, vykríkla som. Môj výkrik však utlmila veľká ruka, ktorú mi pritláčal na ústa.
"Sklapni! Ešte ťa niekto začuje!" Ten hlboký hlas sa dokonale hodil k chlapovi, ktorému patril.

Stále som mala pocit, že som ho už videla. Bol obrovský. Nemyslím len jeho výšku. Celá jeho postava bola akási zväčšená. A všetko toto dotvárala jeho tvár, ktorá pôsobila, akoby ju vytesali do kameňa- hrubý a neľútostný výraz. Zrazu sa mu na tvári zjavil nepríjemný pokrivený úsmev a ukázal žlté zuby.

"Teraz ma dobre počúvaj, maličká! Čo najrýchlejšie a najtichšie sa zdvihneš a pôjdeš so mnou. A varujem ťa! Jeden zbytočný zvuk, jeden! A prisahám, že ti pomaly a bolestivo odrežem postupne jeden článok prsta za druhým. Ver mi, že budem len rád." Aby svoje slová podčiarkol, pravou rukou si pobúchal po zúbkovanom noži, ktorý mu visel z opaska.
"Rozumieme si, pravdaže?" Veľkou špinavou rukou ma pohladil po vlasoch. S odporom som ju striasla, no odpovedať som nemohla, pretože jednu ruku mi stále pritískal na ústa.

V panike som rozmýšľala. Ak by mi konečne pustil ústa, a naozaj hlasno by som zakričala, istotne by prišli sestričky. Čo by mi stihol za taký krátky čas urobiť?
Prsty som podvedome zaťala v päsť. Musela som to vyskúšať. Pomaly som prikývla a ako som očakávala, ruku opatrne spustil.
"Som rád, že si ma pochopila. Teraz si pohni! " Trochu odstúpil od postele, aby som sa mohla posadiť.
Ako som odhŕňala paplón, v duchu som sa pripravovala na poriadny výkrik.
Tvárila som sa, že sa mi chce zívnuť, pootočila som hlavu nabok, ruku priložila na ústa, zhlboka sa nadýchla a......

Prehltla, pretože do izby práve vošiel doktor Strait.
"Pán doktor, pomôžte mi! Tento chlap...prosím...!" Môj strach sa premenil na úľavu. Všetko bude dobré, zavolajú ochranku a nikomu sa nič nestane.
Doktor zostal zarazene stáť a vyvalil oči. Pohľad mu lietal z chlapa na mňa, sem a tam. Chcela som mu povedať, aby si švihol, ten muž je predsa nebezpečný. Zrazu sa jeho zmätený a prekvapený výraz zmenil na nahnevaný a zúrivý. Vydýchla som si, už som sa začínala báť.
"Prečo ti to toľko trvalo?! Čakal som ťa už včera!" Teraz som vyvalila oči ja.
"Nie!" Dych sa mi zasekol v hrdle. To nemôže byť pravda! Nemôžu v tom ísť spolu! Ako by sa mohli už len poznať- doktor a tento špinavý chlap?!

Svojim výkrikom som však pozornosť obidvoch upútala na seba. Doktor sa na mňa pohŕdavo usmial.
"To si nečakala ty sopľa, však? Už včera si mala voňať fialky odspodu. No zdá sa, že si silnejšia, ako sme si mysleli. Teraz nám už nevykĺzneš."
Ako v správnom horore si na ruky natiahol biele gumené rukavice a so šialeným výrazom sa ku mne približoval.
Dúfala som, že to spravia rýchlo. No on, akoby mi čítal myšlienky.
"Nemysli si, že to bude rýchle. Už sme prišli na to, ako ťa využijeme. Tvoja sila sa nám bude hodiť. Takže nezáleží na tom, či budeš v dobrom stave alebo zlom. Stačí, aby si žila, prežívala, živorila, to je jedno." Pomädlil si ruky.
"Aká sila? Myslím, že ste si ma s niekým pomýlili. Prosím, nechajte ma!"
Vôbec som nevedela, o čom ten šialenec rozpráva. Sila? Je síce pravda, že viem ľahko otvoriť zaváraninové poháre, ale to je
asi tak všetko.

"To by sa ti páčilo, však? No o tom môžeš len snívať. Teraz ťa čaká dlhá cesta plná utrpenia a strachu. Pekne som to povedal, nie?" Rozrehotal sa tým klasickým muahahaha. Keby situácia nebola taká vážna a nebezpečná, asi by som sa zasmiala. Jeho smiech sa ozýval po celej izbe. No zdalo sa, že ešte neskončil.
Ten veľký chlap tam len tak stál a civel do prázdna, zatiaľ čo doktor Strait rozprával svoj monológ, ktorý vyzeral, ako keby si ho už dávnejšie nacvičoval.
"Konečne budeme aj my tí uznávaní. Urobíme špinavú robotu a odmenia nás za to. Koľkí sa už o toto snažili a čo z toho? Nikto neuspel. A mne sa to teraz podarilo. Ani posratí Starší s tým nič neurobia!" Akoby podvedome si stále mädlil ruky a usmieval sa tým pomäteným fanatickým úsmevom.
Nechápala som, ako mi mohol niekedy pripadať príťažlivý. Zrazu sa mu pohľad zaostril a pozrel priamo na mňa.
"No, na čo čakáš?! Okamžite sa zdvihni a pôjdeš s nami!"

Hlasno som preglgla. Vyzeralo to tak, že nemám inú možnosť, ako ísť s nimi. Snáď by som po ceste niečo vymyslela. Vstávala som čo najpomalšie, v snahe prísť na niečo, čo by mi pomohlo. No oni zjavne toľko času nemali.
"Dopekla! Toto je podľa teba rýchlo?! Už mám toho dosť!" Ten veľký okamžite vytiahol nôž, priskočil ku mne a priložil mi ho ku krku.
Skríkla som. Ruku som si priložila na miesto, kde mi pomaly stekal pramienok krvi.
"Preskočilo ti?! Nemôžeš plytvať jej krvou! Tú budeme potrebovať!" Doktor sa naňho vrhol a zrejme preto si nevšimol sestričku, ktorú sem zrejme priviedol hluk, ktorý títo dvaja spôsobili.

Keď pri mojej posteli zbadala dvoch chlapov, pričom jeden z nich mal nôž, zvreskla a šálka kávy jej vypadla z rúk. Črepy a teplý nápoj sa rozleteli po celej izbe. Potom sa všetko odohralo veľmi rýchlo.
Doktor, ktorý bol už pri tom obrovskom chlapovi, čiže aj pri mne, zrazu natiahol ruku poza neho a rýchlo sa otočil k sestričke.
Vtedy mi na tvár dopadlo niečo teplé a lepkavé. Naklonila som sa cez posteľ a zamrzla.

Sestrička kľačala na podlahe, jednou rukou sa opierala o zem a druhou si držala hrdlo, akoby ju niekto škrtil. Ruku zložila a na mieste pod sánkou sa jej vyškierala tmavá zubatá rana, z ktorej sa prúdom liala krv.
Po chrbte mi prešiel mráz a zatočila sa mi hlava. S odporom som sledovala, ako jej z úst chvíľu vychádzalo len chrčanie, potom sa zvalila na podlahu do kaluže vlastnej krvi.
To bolo na mňa priveľa. V hlave som pocítila silný tlak, oči mi zastrela tma a moje telo sa poddalo sladkej temnote bezvedomia.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Endy Endy | 27. ledna 2012 v 20:29 | Reagovat

No, bolo na čase :D ...ale nie, jasné, toto chce čas a náladu..

hmm, podla mňa je toto asi najtemnejšia kapitola..a páčil sa mi ten zvrat s doktorom, najprv som si myslel, že ho ten chlapík zabije.. nakoniec to schytala sestrička.. Good job :)

2 Keroraina/SeweneX Keroraina/SeweneX | Web | 29. ledna 2012 v 11:22 | Reagovat

Ježíííš ta ty si ne taká dzivá,... konečne ďalšia kapitolka ;) teškám i na tú druhú... a súhlasím s Endy že je to trocha temnejšia kapitola ;)
Klobúk dole :-)

3 SheWolfSerena SheWolfSerena | 30. ledna 2012 v 16:02 | Reagovat

ďakujem vám obidvom :-) strašne dlho som to dopisovala a to nie preto že nby to bolo dlhé :-D len som nič nemala...teraz som mala akúsi horšiu náladu...tak toto je výsledok :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama