Život nie je rozprávka: 1. kapitola

23. února 2012 v 16:24 | Serena |  Život nie je rozprávka
No ahojte !Usmívající se Už som dlho nič nepridala, takže som tu. Konečne som si prepísala kapitolu z papiera do počítača a môžem ju sem dať. Tak ma štve, že musím písať tie omáčky okolo, lebo by som sa chcela hneď dostať k záveru, ktorý sa mi páči, lebo je pravdivý a je vlastne pointou celého príbehu , ale tak smola. Smějící se
Budete to asi musieť pretrpieť, teda ak to budete čítať.Usmívající se nie je moc dlhá, aby ste to mali rýchlejšie prečítané, takže prídemné čítanie.Mrkající





"Haló! Zem volá Amandu!"
Do vedomia mi pomaly prenikal hlas mojej najlepšej priateľky Lin Wangovej.
"Dievča, už sa preber! Vyzeráš, akoby si spala s otvorenými očami a ešte k tomu postojačky." Zabuchla dvere svojej skrinky, čo ma konečne prebralo.

"Fajn! Som tu, signál som zachytila a posielam ho späť." Rukami som naznačila, že mám na hlave anténu. Lin sa zasmiala a pomyselný vysielač zrazila priamo k zemi.
"To som rada, že si späť. Ale môžeš mi povedať, prečo si tak mimo? Teda ešte viac ako zvyčajne!" Povedala som jej teda o Chrisovi. Presne ako som si myslela, o chvíľu už od vzrušenia celá poskakovala, pričom jej čierne vlasy lietali všade naokolo.
"Óch, to je úžasné! Úplne ako z knihy! Musíš mi to opísať, detaily, všetko! Myslíš si, že takí fešáci majú záujem o šikmooké dievčatá, ako som ja? Počkaj, to je jedno. Toto je takmer lepšie, ako to, čo som ti chcela povedať." Po dlhom čase sa zhlboka nadýchla a mlela ďalej.

"Kecám! Oproti tomu to nie je nič!" Vyzerala, že už- už vybuchne. To bude poriadna klebeta! Na našej škole je to vždy rovnaké. Jedna úžasná správa, ktorú niekto povie niekomu inému a potom to ide ďalej a ďalej. A napokon, tu, na internáte sa toho deje veľmi veľa. Takže som radšej zbystrila pozornosť.

"Ginny Summersová je tehotná!"
"Čože? To bude nejaký omyl! Odkiaľ to máš?" Neverila som tomu. Dobre, každý vedel, že Ginny svätá nie je. Dokonca tu bol horúcou témou aj jej neznámy frajer, o ktorom sa hovorilo, že je vraj veľmi chutný. Ale toto bolo priveľa aj na ňu.
"Tak to si píš, že nie! S jej súhlasom nám to profesorka Thomsová oznámila na španielčine. Vraj by sme sa to aj tak neskôr dozvedeli. A že by sme jej mali pomáhať a bla bla...Chápeš to?!"
No dočerta! Tehotná v osemnástich! V tretiaku toho bude mať dosť aj bez decka. No môže si za to sama. Nikto nečaká dieťa len tak z fleku.

Rozmýšľala som nad jej frajerom.
"Počuj, nevieš, ako to bude s tým jej fešákom? Myslíš, že zostanú spolu a tak? Lebo vieš, ako to býva. Keď ťa chalan nabúcha, tak sa väčšinou na teba vykašle." To je tá ich loajálnosť. Chalani sú debili. Prečo nemôžu milý a pekní gentlemani existovať aj normálne, nie len v knihách? Lin sa zamyslela.
"Ktovie. Väčšina takýchto "sexi nafúkancov" kvôli strachu zo zodpovednosti zdrhne. Možno je iný, ale o tom pochybujem." Zamračene stiahla tenké obočie.

"Dobre, to je jedno. Mali by sme už ísť na hodinu. Matikárka bude mať veľkú radosť, že nám môže npariť neskorý príchod, ak prídeme o desať sekúnd neskôr." Zavrela som skrinku.
Moja kamarátka prikývla a spolu sme vyrazili po chodbe. Po pár metroch sa na mňa pozrela: "Teraz ma napadlo...do akej triedy vlastne chodí ten tvoj "neznámy" ?
"Vidíš, nad tým som vôbec nerozmýšľala. Vyzeral tak na osemnásť alebo devätnásť." Predstavila som si jeho tvár. Mohol by byť asi tretiak alebo štvrták.
"Hmm...jeden, dva roky, to nie je veľký rozdiel." Zas niečo plánovala. Tento výraz som videla už mnohokrát. Ako ju
poznám, určite zas z toho robila niečo, čo nie je.

"No tak, Lin! Len sa ma spýtal na učebňu! Nepožiadal ma predsa o ruku, ani nevyznal lásku!" Nie, že by mi to vadilo, dodala som si sama pre seba.
"A? Možno sa od teba zamiloval na prvý pohľad." Trvala si na svojom. Vedela som, že nemá zmysel sa s ňou hádať, tak som kapitulovala. Ďalej sme šli mlčky. Našťastie, na matiku sme dorazili včas.


Po hodine mal byť akýsi nábor do krúžkov. Každý sa zapísal na to, čo ho bavilo. Na výber boli rôzne hudobné nástroje, kreslenie, športy a podobne. Väčšina chalanov sa zapísala na futbal. Ako vždy. Pochybovala som, že im tá ich mužská inteligencia dovolí robiť niečo tvorivejšie ako kopanie do lopty.
Ja som sa zapísala na klavír. Zbožňujem ho! Začala som hrať asi v šiestich a odvtedy ma to drží.

Každý, kto má o hranie záujem, si vybral deň v týždni, kedy si môže ísť zahrať a ak záujemcov nebolo príliš veľa, dalo sa tam dostať aj viac krát do týždňa. Na to som sa spoliehala. Jeden deň mi nestačil. Pri hraní som bola vo vlastnom svete, nič ma netrápilo, všetko bolo ako má byť. A tento pocit som potrebovala častejšie.

***

V utorok počas obeda sme sa s Lin rozprávali o Chrisovi. Alebo, ak to mám spresniť, ona o ňom rozprávala. Stále rozoberala naše stretnutie.
"Ako sa usmieval? Záhadne alebo otvorene? A ukázal aj zuby?" Jej otázky nemali konca- kraja.
"Preboha, Lin! Už by stačilo, nie? Raz sme sa stretli, povedala som mu, kam má ísť a dosť! Nič viac!" Ona nadurdene odula pery.
"Tak fajn. Ako chceš. Ale raz, keď tu už nebudem, budeš o to prosiť." Zatvárila sa urazene. Nemohla som si pomôcť,
musela som sa usmiať.

"Prepáč, zlatko. Len sa snažím povedať, že o nič nešlo. Ale ak by sa náhodou, úplnou náhodou niečo stalo, poviem ti o tom, dobre?"
Ako som očakávala, urazenosť ju okamžite prešla a zaiskrili jej oči.
"Všetko?" overovala si.
"Absolútne", povedala som. Usmiala sa jej typickým, pri ktorom jej takmer nebolo vidieť oči.
"Platí."
A pokračovali sme v konzumácii niečoho, čo na tejto škole nazývajú jedlom.
No ja som to o tých rozmočených zemiakoch a gumovom mäse povedať nemohla. Toto bola jedna z nevýhod bývania na internáte, ak ste hladní a tu navaria niečo takéto, máte smolu, alebo dlhú cestu do supermarketu.
Keď sme dojedli, teda aspoň to, čo sa z toho zjesť dalo, zdvihli sme sa, a išli odniesť taniere. Pri okienku ma zrazu čosi buchlo do chrbta a hneď na to som tam pocítila niečo teplé a mokré. Otočila som sa.

"Och, prepáč. Nevidel som ťa. vieš veľa ľudí a tak, naozaj ma to mrzí." Usmieval sa ospravedlňujúco a trochu vystrašene. Na Lin som sa ani nemusela pozrieť, aj periférne som videla, ako jej oči vypadávajú z jamiek. Mala som asi rozmýšľať nad tým, či sa bude dať to, čím ma oblial oprať, no momentálne som nedokázala myslieť na nič iné, ako na jeho jasné zelenomodré oči, ktoré ma absolútne hypnotizovali.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Huyana Huyana | Web | 23. února 2012 v 18:50 | Reagovat

Meheheeeeeeee!!! :D  :D  :D  :D  :D
Tá Lin je iná stíhačka. :-D

2 Endy Endy | 24. února 2012 v 16:32 | Reagovat

...sa mi páči že to ukončíš tak aby čitatel ostal v tom že " hmm, čo bude dalej? " ;-) ..1.kapitolu si napísala dobre a som zvedaví na ďalšie.. a k tomu že sa chceš dostat na koniec... myslim, že väčší problem to bude pre teba, lebo ty musiš vymysliet okolo toho príbeh, k tomu, aby si sa dostala na koniec :-D

3 Huyana Huyana | Web | 28. února 2012 v 20:40 | Reagovat

[2]: Hej hej...o to presne ide --> dramatický záver, ktorý núti čítať ďalšiu kapitolu. :D :D :D
Ja mám tiež v každom príbehu pointu a nemám ten zbytok. ;-)

4 SheWolfSerena SheWolfSerena | 1. března 2012 v 21:32 | Reagovat

ved ja viem :-D a dakujem inak :-)  tak ale neviem kedy bude dašia...som zvedavá čo tam ešte natrieskam.ale možno bude aj posledná :-D

5 Sandy Sandy | Web | 2. srpna 2012 v 13:03 | Reagovat

"A? Možno sa od teba zamiloval na prvý pohľad." :D Typické dievčenské zmýšľanie :D
Aj táto poviedka vyzerá pekne, vtipne, som zvedavá, ako sa to bude vyvíjať ďalej :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama