Ahojte miláčkovia.
Dostala som nápad na novú poviedku. Ešte vám nepoviem o čom bude, to zistíte sami, teda ak si ju prečítate. Bolo to také náhle vnuknutie.
Dostala som nápad na novú poviedku. Ešte vám nepoviem o čom bude, to zistíte sami, teda ak si ju prečítate. Bolo to také náhle vnuknutie.Bude to písané tak trochu formou denníka. Horšie je, že neviem aku ju mám nazvať, zatiaľ. Chcem to písať hlavne vtedy, ak nebudem mať nápady napríklad na Tajomstvo alebo podobne.
Chcem to písať hlavne vtedy, ak nebudem mať nápady napríklad na Tajomstvo alebo podobne.Tu je krátky prológ, ktorý vás uvedie do deja...aspoň sčasti.
Príjemné čítanie.
Prológ
Sedíme na izbe. Ako vždy. Konečne voľné poobedie po dlhšom čase. Hoci, keď sa výnimočne nemáme na zajtra nič učiť,
zdá sa nám, že zrazu nemáme čo robiť. Hovorím to za obidve, pretože takto je to vždy.
Prídeme, niečo zjeme (všetko, čo je v skrinke), a zapneme internet. Bohužiaľ, ak ho pustíme obidve, ide rýchlosťou
svetla. To je, samozrejme, irónia. Vždy to ide blbo, tak to proste je.
Emma sedí oproti mne na posteli, a rovnako ako ja závislačí na facebooku. Nad hlavou mi lieta pestrofarebný agapornis
Piko. Mám pocit, že už nevie, čo by od radosti robil. Krúži tu ako nejaká trafená helikoptéra. Tipujem, že za chvíľku
narazí do steny. Zase. Ale na to, že je už trošku obúchaný, je celkom inteligentný. Aspoň čo sa týka vyťahovania mi
piercingu z nosa.
Otvorili sa dvere a do izby vošla Lexi. Spolu s Debbie boli v meste nakupovať, teda, Lexi ju skôr len sprevádzala.
Debbie nikdy nepochopím. Takú záľubu v míňaní peňazí nemá hocikto. Ale má úžasný vkus. Zbožňuje topánky na
vysokom podpätku. Obdivujem to, ako v nich dokáže chodiť bez toho, že by si niečo zlomila. Ale to je Debbie.
Sme veľmi odlišné, ale zároveň podobné.
Všetky riešime tie isté problémy: školu, chlapcov, chlapcov a občas aj chlapcov. Okrem Lexi. Tá ich priveľmi nerieši. To
jej trochu závidíme. Nie, že by sme ich museli riešiť, ale viete, ako sa to hovorí: nemôžeš žiť s nimi, ale ani bez nich. Je
to dosť nahovno. Život by bol bez týchto problémov (chlapov) oveľa jednoduchší a bezstarostnejší.
Možno je to tým, že sme na internáte. Keď každá jedna z nás bola ešte na základke, som si istá, že takéto komplikované
to nebolo. Jasné, mali sme iné problémy, niektoré podobné tým terajším, ale len trošičku.
To, čo sme kedysi považovali za hotovú katastrofu, by sme teraz s radosťou prijali.
Ako tu tak sedíme, myslím si, že každá rieši TEN svoj problém. Problém, ktorého vyriešením by sa stal jej život
jednoduchší.
A tak rozmýšľam, ako sa tie všetky naše problémy začali...
Endy | 23. března 2012 v 21:32 | 
Like it!!!!
