Diary: 1. kapitola- Stavebnica

12. července 2012 v 9:13 | Serena |  Kapitolovky
Ahojté Usmívající se. Som tu aj s tou už spomínanou kapitolou. Je síce krátka, ale aspoň niečo ďalšie. Potom sa to rozbehne. Toto sú ešte tie vysvetľovacie časti.

Hope you´ll like it. Usmívající se





1. kapitola

Všetko neznáme. Ľudia, izba, pocity. Prvý deň na strednej. Strach, ale aj očakávania.

Zmení sa niečo? Nebudem tu ako outsider? Stavím sa, že toto behalo hlavou všetkým. Každý mal obavy, aby nezostal v

lavici sedieť sám alebo niečo podobne trápne. Teda s výnimkou niektorých prehnane sebavedomých jedincov :D .

No nakoniec to nebolo až také hrozné, ako si všetci mysleli. Predstavovanie sa, prvé opatrné rozhovory... Všetko je to

podľa mňa jednoduchšie, pokiaľ ide o človeka, s ktorým ste na izbe. Je to niečo podobné, ako by ste si zvykali na

nového nevlastného súrodenca. Či už vám vyhovuje alebo nie, musíte s ním bývať.


Niekedy je to ľahšie. Niekedy si s tým človekom skrátka "sadnete". Máte viac spoločného, rozprávate sa...Stále je tam

strach, čo všetko mu môžete povedať, ktorý kúsok života mu môžete odhaliť.

Dôvera je dôležitá, ale nepríde len tak odnikiaľ. Treba ju postupne budovať, a hlavne strážiť si ju. Keď ju raz stratíte, je

ťažké získať ju späť. Treba si však hľadať tých správnych priateľov. U mňa to bolo tak, že s prvou spolubývajúcou sme si

naozaj "sadli".

Hneď prvý večer sme sa dlho rozprávali, prvý týždeň už vedela dosť o mojej rodine a kamošoch. Bohužiaľ, do triedy sme

spolu nechodili, a to bola pravdepodobne príčina toho, že to neskôr začalo škrípať.

Viac času som trávila s Lexi, s ktorou som bola v triede. A potom prišla Emma. Bola síce na inej izbe, ale v našej triede.

Zo začiatku roka si ju vôbec nepamätám. Dokonca, povedala by som, že na túto školu vtedy ani nechodila. :D

Ona bola izbe s Debbie. Poznali sa už predtým, ako prišli na túto školu. Ani neviem, kedy sa to začalo, no stala sa z nás

akási "fantastická štvorka". Aj keď sme veľa vecí robili spoločne, každá si našla svoju záľubu. Myslím že u Debbie to bolo

už spomínané nakupovanie. Lexi s Emmou , tie boli spolu najčastejšie, a tak je to aj teraz. Neviem, aký je ich koníček,

no sú fakt dobré vo vymýšľaní totálnych kravín. No to sme asi všetky. Mňa bavilo hrať na klavíri. Teda stále baví J. Nie že

by som hrala nejako profesionálne, to nie. Ale je úžasné ponoriť sa do vlastného sveta, v ktorom existujem len ja a

hudba.


No mám pocit, že práve táto záľuba mi privodila hneď niekoľko problémov. Tých, ktoré mi život obohatili o trpkú príchuť

sklamania a smútku. A ďalších depresívnych vecí, ktoré nebudem ani spomínať. A Emma bola na tom podobne (alebo je?).

Myslím, že vám to došlo. Nie, nejde o zdravotné problémy. Aj keď, môjmu zdraviu to tiež neprospelo, ani fyzickému , ani

psychickému. Často rozmýšľam, aké to bolo predtým. Myslím, že vtedy ma len tak hocičo nerozhádzalo. Väčšinou som

mala dobrú náladu.



Trochu vám to objasním, dobre? Sľubujem, že sa pokúsim to skrátiť :) .


Prvý ročník. Večer. Spoločenská miestnosť. Samozrejme, hrala som na klavíri. Po ťažkom dni je to najlepšie, čo môžem

urobiť. Vtom počujem, ako sa otvárajú dvere, no nepozerám sa, chcem dohrať pieseň.

Keď sa za mnou ozvú hlasy, konečne sa otočím a zostanem trochu prekvapená. Na dnes som si miestnosť vybavila ja a

sama. Sú tu asi traja druháci, dvaja chalani a jedno dievča. Vraj si sem prišli zahrať, ale nevyhadzujú ma. Vravia mi, aby

som im zahrala, čo je, s mojou takmer chorobnou trémou skoro nemožné. Poviem im to. A potom, jeden z nich, volá sa

Drew, príde ku mne, vypleští na mňa veľké modrozelené oči a povie mi : "Prosím, zahraj !" Možno sa vám to zdá hlúpe,

písať takýto detail, ale verte mi, že pre mňa je to dôležité.


Hmm... to je asi všetko. No, možno to ešte trochu rozviniem. JViem, vyzerá to dosť krátke, ale TO je to hlavné.

Tie oči ma prenasledovali odvtedy až doteraz. Aj keď, bolo to nie kedy ku koncu jesene minulého roka, či zima, neviem

presne. Viem len, že od tej chvíle sa niečo zmenilo. Stretávali sme sa skoro každý deň, väčšinou náhodou. Raňajky,

večera, občas v spoločenskej. Zistila som, že schválne chodím na miesta, kde ho môžem stretnúť, rozprávať sa s ním,

pozrieť sa do tých očí, Toto bolo v priebehu približne dvoch týždňov. Vtedy som od Emmy zistila, že má frajerku,

štvrtáčku.


Emma sa s ním vlastne bavila viac ako ja, aspoň určitú dobu to tak bolo. Pravdepodobne preto to ona vedela a ja nie.

Dosť ma to zaskočilo. Ani raz som ho s ňou nevidela, nijaký náznak, že by bol zadaný. Ja som v jeho správaní a úsmevoch

zrejme videla viac, ako tam naozaj bolo.

Povedala som si teda, že sa na to vykašlem, lebo nemá cenu chcieť chalana, ktorý už niekoho má. A okrem toho, ja nie

som ten typ baby, ktorá preberá chalanov. To určite nie. No môj zámer mi nejako nevychádzal. Nič sa v podstate

nezmenilo, aj keď som sa fakt snažila. Dokonca to bolo ešte silnejšie, pretože sme spolu trávili viac času. Bolo to akoby

som bola rozdelená na dve časti. Jedna časť vedela, že keď to nestopnem čo najskôr, bude to oveľa horšie. Snažila som

sa nechodiť tam kde chodí on, nepozerať sa na neho. A druhá, ktorá v sebe živila kvapku nádeje, že keď jeho štvrtáčka

odíde, budem mať šancu. A skúste hádať, kto ho utešoval, keď odišla! Netrvalo to síce tak dlho, ako si pôvodne myslela,

ale chvíľku bol trochu zronený.



Často sme sa rozprávali o všeličom možnom, rozumeli sme si. A ja som do toho padala stále viac a viac, a aj keď som

vedela, že dostať sa naspäť hore bude veľmi ťažké, bolo mi to jedno.

To, čo hovoril, ako sa správal...všetko vytváralo dojem, že ma chce. Nikdy som nevedela, čo si mám myslieť. Jeho nálady

boli nevyspytateľné. Raz hore, raz dole. Raz záujem, raz nezáujem. A podľa toho sa striedali aj moje nálady. Raz šťastie,

raz depresia. Raz smiech, inokedy plač. Už vtedy som si všimla, že až priveľmi ovplyvňuje môj život, no nič som s tm robiť

nemohla. No...možno aj mohla, ale nechcela som, lebo vždy, keď som is povedala, že sa z toho dostanem, spravil alebo

povedal niečo, kvôli čomu vo mne stále zostávala nádej že sa niečo zmení.


Po čase som sa takmer nespoznávala. Vlastnosti, ktoré mi kedysi vadili, boli zrazu úplne bezvýznamné. Zistila som o ňom

veľa vecí. Áno, najskôr ma šokovali, ale potom som ich jednoducho prehliadala. Fajčenie, pitie...občasné "hulenie"...to

všetko mi bolo úplne ukradnuté.

Ak som sa ho na to spýtala, poprel to. Až keď som mu povedala, že mi to vraveli ostatní a že nemá zmysel to zapierať,

povedal pravdu. Viem, nebolo to nič hrozné. Veď teraz to robí takmer každý. Tu však išlo o to, že keď si o niekom niečo

myslíte, máte o ňom určitú mienku (obzvlášť o človeku, ktorého ľúbite), a zrazu zistíte, že je úplne iný, ako ste si

pôvodne mysleli, je to, ako keby vám niekto zbúral stavebnicu. (Prepáčte, iné prirovnanie mi nenapadlo. :) )



Staviate ju dlho, presne podľa svojich predstáv a niekto ju len tak rozkope. Vy ju už dohromady neviete dať, nikdy

nebude taká, ako ste mali a chceli.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | Web | 2. srpna 2012 v 12:27 | Reagovat

Jej, chalan s modrozelenými očami, to sa mi páči :-)
Tvoja poviedka vyzerá zaujímavo, uvidíme, ako to bude pokračovať. Možno by som trošku viac opísala postavy, aby si čitatelia nemuseli toľko domýšľať, ale zase niektorí to majú radi :D aspoň môžu viac použiť predstavivosť :D
Sama rada píšem poviedky takéhoto "denníkoidného typu" takže sa sem určite ešte vrátim :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama