Život nie je rozprávka: 2. kapitola

1. srpna 2012 v 20:00 | Serena |  Život nie je rozprávka
Ahojte lásky Usmívající se. Rozhodla som sa, že budem pridávať radšej kratšie kapitoly, ako dlhšie a pomaly po pol roku. Takže tu bude kapitola k ŽNJR...tiež krátka. Konečne som ju našla, mala som ju na papieroch, ktoré som kdesi omylom zahrabala. Dôležité je, že som ju už prepísala do booku a môžem ju sem dať. Usmívající se
Mrzí ma, že som to tak natiahla...lebo to mala byť pôvodne krátka poviedka, vlastne aj bude, lenže napísaná v priebehu dlhšej doby. Takže tu ju máte.




Mala som asi rozmýšľať nad tým, či sa bude dať to, čím ma oblial oprať, no momentálne som nedokázala myslieť na nič iné, ako na jeho jasné zelenomodré oči.
Asi preto som vytresla prvé slová, ktoré mi prišli na myseľ.

"Nechceš aj môj rezeň?"
On aj Lin vyvalili oči, až obaja vyzerali ako nafúknuté ryby. Chris sa však spamätal skôr.
"No...hmm...ďakujem, ale už musím ísť." Tanier so zvyškom polievky položil do okienka a odišiel. Keď som sa spamätala z jeho hypnotického pohľadu, pozrela som na Lin a drgla ju do pleca. Aspoň jej oči trošku zaliezli späť. No otvorila ústa.

"Rezeň?! Rezeň?! To myslíš vážne?!" nadýchla sa a chcela pokračovať. Rýchlo som ju chytila za lakeť a ťahala preč z jedálne. Nemusia to predsa vedieť všetci. Tieto jej výstupy už poznám. Nikdy neboli tiché a nenápadné. Samozrejme ani teraz.

Keď som si vypočula, čo mi chcela povedať...a to vám poviem- fakt toho bolo dosť, išli sme na siedmu hodinu. Angličtinu neznášam.
Profesor Evans je (prepáčte za výraz) veľké nadržané prasa. Nejde len o výzor...ale to ako sa na nás pozerá...rozpráva sa s nami, skrátka nechutné.
Jeho hodiny sú naozaj nekonečné, tým viac, že to je posledná hodina.

Potom je voľno. Pokiaľ sa nemáme veľa učiť, je to super. Každý využíva svoj čas inak. Ja chodím večer hrávať na už spomínaný klavír. Tak to bolo aj tento večer. Veľmi som dúfala, že tam budem sama, lebo už viackrát sa stalo, že vznikli hádky, kvôli tomu, že tam chceli byť viacerí. Išlo aj o to, kto to bol. S niektorými tolerantnejšími sa dalo dohodnúť, no iní by sa aj potrhali za to, aby tam mohli byť.

Keď som však išla večer dole, už z diaľky som počula jemnú melódiu. Zaťala som zuby. Dnes som fakt nemala náladu na preťahovačky, kto tam bude a kto nie. Po chvíľke rozmýšľania. či sa mám vrátiť, som nakoniec potlačila dvere a vošla dnu. Melódia ihneď prestala. Svietilo sa len malé svetlo, takže toho, kto hral bolo vždy vidieť, až keď ste podišli o dosť bližšie.
Takže som tam stála ako idiot, žmúrila a snažila sa zistiť, kto hrá.

"Chceš si ísť zahrať? Ak áno, tak pôjdem."
Vyvalila som oči a v mysli mi zazneli slová Lin, ktoré mi povedala poobede...samozrejme až po menšom amoku: "Je to osud Am. Nemôžeš ho stále stretávať len tak, náhodou. Tak sa konečne spamätaj a využi šancu!"

Asi má pravdu. Toto už nemôže byť náhoda. On, ja...sami tu dole. Došlo mi, že Chris asi čaká na moju odpoveď.
"Hm, ahoj." Išla som ďalej, až som stála približne dva metre od neho.
"Mala som to v pláne, ale dnes hrať nemusím. Chodím tu skoro každý večer. Myslím, že ty si tu prvá krát, nie?" Usmial sa, pričom odhalil dokonale rovné zuby.

"No, vlastne máš pravdu. Niekto v škole spomenul toto miesto, tak mi napadlo, že sa sem prídem pozrieť. A keď som uvidel klavír...však si počula. A čo keby si si ku mne prisadla?" Potľapkal miesto na stoličke vedľa tej jeho.

Prehltla som. Využiť šancu. Tak fajn, keď už som tu... Prikývla som a sadla si, pričom som sa plecom omylom obtrela o jeho hruď. Pod bielym tričkom sa mu črtali svaly. Zachvela som sa.
"Super. A inak, prepáč mi za ten incident s polievkou. Naozaj som ťa nevidel. Len som sa otočil a zrazu si tam stála. Dúfam, že tá polievka pôjde dole."

Pod jeho ospravedlňujúcim pohľadom sa mi do líc hrnula krv. Pokoj, hovorila som si, nič sa nedeje. Hlavne nepovedz ZAS nejakú blbosť, ako to máš vo zvyku. Nádych, výdych. To mi pomohlo sa celkom upokojiť, aspoň vzhľadom na danú situáciu.
Začala som s jemným úsmevom.

"To je v poriadku, už si sa ospravedlnil. Myslím, že to pôjde oprať. A keby nie, budem mať pamiatku." Pridala som ďalší úsmev.
"Tak to som rád. Dobre teda. Ideme hrať, nie?" Uprel na mňa spýtavý pohľad a ja som sa trochu stratila v jeho očiach. No našťastie mi netrvalo dlho, kým som sa spamätala.
"Vlastne som ťa chcela počuť samého, ak by ti to nevadilo. Vieš, je to nezvyk vidieť hrať niekoho iného, ako dievčatá."
Mykol plecom. "Ako chceš. Ty si to chcela."

Zasmial sa "popod fúz" (samozrejme, žiadne fúzy nemal, preboha, aby ste si nemysleli !) a potom dodal: "Možno sa ti bude zdať zvláštne, čo hrám, ale hrávam to, čo sa mi páči. Či už je to z filmov alebo podobne." Otočil sa ku klavíru a prsty jemne položil na klávesy.

Nadýchol sa, zavrel oči a začal hrať.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | Web | 2. srpna 2012 v 13:13 | Reagovat

Hm, už v druhej tvojej poviedke sa objavuje chalan s modrozelenými očami a klavír :-) je to...zaujímavé :-P
Máš rada hranie na klavíri? Ja som tiež chodila dlhú dobu na hudobnú, vlastne minulý rok som skončila druhý cyklus a stále si občas rada zahrám :-)
Keď sa ti podarí napísať pokračovanie, určite si ho rada prečítam :-)

2 SheWolfSerena SheWolfSerena | 2. srpna 2012 v 15:15 | Reagovat

to prvé (Diary)ˇje vlstne pravda :) a túto som napísala ešte predtým a ten chalan ma inšpiroval..tak preto rovnaké :)
a ďakujem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama