Diary: 2. kapitola

16. října 2012 v 22:53 | Serena |  Diary
Krásny večer chrústikovia Usmívající se. Konečne som z papiera dopísala tú druhú kapitolku k Diary. Chcela by som, aby ste brali do úvahy, že to nie je príbeh, ale denník (vlastne nie v pravom zmysle slova pretože ho nepíem každý deň, lebo zatiaľ dobieham), takže tam nemôže byť neviem aké napätie a akcia. Usmívající se Teda, pre mňa tam nejaká akcia je, ale tak chápete ma Smějící se.

Hlavný dôvod, prečo som to začala písať bolo, že som mala potrebu o tom niekomu povedať a nemala som komu, tak to šlo všetko na papier. A nakoniec sem. Možno som si myslela, že keď to bude písať, nejak ovplyvním všetky udalosti, ktoré sa mjaú stať. Myslím že to (bohužiaľ) nefunguje. Aké prekvapenie, však?

Viem, že sem veľmi nechodíte, ale to Vám vyčítať nebudem. Každý číta to, čo chce Usmívající se. Tak tu to je, príjemné čítanie.Usmívající se




2. kapitola


Takto to pokračovalo. Ale aspoň som v tom nebola úplne sama. Emma mala podobný problém, ako som už spomínala.
Problém menom Tom. Nikdy som nechápala, prečo robil to, čo robil. Jeden deň ju objímal, vešal sa po nej, ďalší deň sa tváril urazene a dobre že ju neignoroval. A ona sa pre to trápila. Jedinou našou útechou bolo to, že sme sa mohli o tom rozprávať a ľutovať sa. Ako keby to niektorej z nás mohlo pomôcť.

Keď sme chodili do prvého ročníka, Tom chodil so sestrou Debbie. Stále o nej hovoril, jasné, že pred Emmou tiež. Ibaže popritom sa správal, akoby chcel Emmu. To od neho nebolo veľmi pekné. Aj keď sa rozišli, hocikedy, keď mal dievča, alebo len chcel, bolo to rovnaké. Najhoršie bolo, že vedel, ako sa Emma cíti a prečo. A robil to stále. Takto sme mali depky obidve a z rovnakého dôvodu- chlapská blbosť. No bol tu ešte jeden rozdiel- Tom bol fakt pekný. Hneď vysvetlím, ako to myslím. J

Skrátka Tom - tmavoplavé vlasy, modré oči, široký úsmev a krásne zuby...jednoducho pekný. To som uznala dokonca aj ja a Lexi. Keď Emma rozprávala, akoby chcela byť s ním, bolo to celkom pochopiteľné, lebo okrem toho, že ho mala rada bol naozaj zlatý.
A teraz Drew. Začnem ich pohľadom- podľa kamošiek sa pohyboval niekde medzi normálnosťou a chybnosťou :D Podľa nich mu trochu odstávajú uši (ja si myslím, že skoro každému chalanovi). Podľa nich občas vyzerá ako Smígle z Pána Prsteňov. Robí grimasy a fakt mu to ide, to možno preto. Niekedy robí zo seba šaša, vtedy je opäť podľa nich ako s Downovým syndrómom.

A teraz môj pohľad. Vysoký (ja mám meter šesťdesiatdva), tmavé vlasy, úprimný úsmev. Jeho zmysel pre humor- s ním som sa nikdy nenudila.
A čo je najhlavnejšie- oči. Myslím, že najkrajšie, aké som videla. Veľké, niečo medzi modrou a zelenou farbou, a skoro som zabudla- tmavé mihalnice, ktoré mu ich úžasne zvýrazňujú. Viem, vyznieva to asi trochu ako z nejakého románu, ale naozaj si to myslím.

Keď sa do nich pozriem, je to ako by ste sa dlho pozerali na jeden obrázok, potom sa pozriete na stenu, žmurkáte a stále ho tam vidíte. Tak ich ja stále vidím v mysli (aj keď niekedy nechcem).

Áno, občas je dosť chybný, a vyzerá ako by mal nejakú poruchu :D , no to nikdy nestačilo (a fakt nechápem prečo) na to, aby sa mi znepáčil, alebo aby som ho nechcela.


***

V druháku to bol znova Tom, ale nie až tak. Začala si uvedomovať, že to nemá zmysel. A už si vyhliadala niekoho iného, a pomáhalo jej to, lebo naňho toľko nemyslela. Mne sa to až tak nedarilo.

A bola tu ďalšia vec- prváčky. Aj Drew chcel jednu. Ja som to nechápala. Väčšina prváčok sa správala, ako keby nemala mozog. Nechcem byť hnusná alebo niečo, ale naozaj sa tak správali. Česť výnimkám, samozrejme. Každý vie (hlavne my, baby), že chalani čakajú každý rok, kým prídu nové prváčky, aby si mohli povyberať. Viem, že to znie, ako by niekto čakal na nový tovar, no tak to fakt vyzeralo. Funguje to asi spôsobom- zoberiem, vyskúšam, nechám.

Na začiatku z nich boli všetci totálne mimo, po nejakých dvoch mesiacoch sa ich nabažili a dosť. Už to boli (prepáčte za výraz) kurvy a podobne. My sme si o nich spravili názor v priebehu pár týždňov. Ale v tomto ohľade som asi trošku zaujatá, však?

Na jednej strane som chcela, aby si Drew niekoho našiel. Asi preto, aby som si konečne uvedomila, že to nemá cenu. No vedela som, čo by to so mnou spravilo. Bola som to však ochotná podstúpiť. Keď raz na večeri kamarát spomenul, že má ísť von s nejakou prváčkou, prešla ma chuť a asi je zbytočné písať, čo sa robilo s mojím žalúdkom. Nakoniec nešli, lebo ona to zrušila. Ale to mi bolo jedno, vedela som, že on by šiel. Neskôr som zistila, že ona ho len namotávala a potom okašľala. A aj keď som si to nechcela priznať, uľavilo sa mi. V tomto som pravdepodobne trochu schizofrenik. Občas to vyzeralo, akoby som už bola v pohode, akoby sa to zlepšovalo. Ale všetko bolo len klam. Vždy sa to vrátilo k tomu istému.

Raz ma zavolal do mesta. Prišlo mi tak nevoľno, že som hneď vytresla NIE. On s akýmsi sklamaním v hlase položil. No baby na mňa vyleteli, či mi šibe a podobné veci (nebudem radšej citovať, toto je slušná stránka) a v podstate ma donútili mu zavolať späť s tým, že idem. Tak som šla. Vravel, ako je rád, že sme sami. Išli sme na čaj, rozprávali sa, skrátka bolo super. Nevedela som, čo mám od toho očakávať. Aj keď som sa snažila, nedalo sa mi nedúfať v niečo, čo som chcela tak strašne dlhý čas.

Večer sme sa vrátili a nič. Na druhý deň to bolo také isté. Až neskôr mi došlo, že to bol len ďalší z jeho rozmarov. Možno si myslel, že by to vyšlo, no niečo sa mu nepáčilo a ZAS zmenil názor. Takže, to je asi všetko k jeho nerozhodnosti.

Správanie podobné tomuto sa v priebehu druháku viackrát zopakovalo. Často hovoril a robil veci, ktoré ma v tom len utvrdzovali. Bol to nekonečný kolotoč. Neskôr som s tým už rátala. Alebo som si len zvykla. Nechcela som to s ním riešiť, pretože, nech sa choval akokoľvek, boli sme dobrí kamaráti. Veľmi dobrí. Rozumeli sme si a mali sme toľko spoločných záľub, že bolo proste nemožné sa mu vyhýbať. Ani by som nechcela.

Vôbec neviem ako, a zrazu tu bol koniec školského roka. Trochu (vlastne dosť) som dúfala, keď ho dva mesiace neuvidím, prejde ma to. (Teraz prosím neberme do úvahy, že toto isté bolo aj rok predtým J) Chcela som si niekoho nájsť. Leto je na to predsa ideálna príležitosť, nie?

No už vtedy začal s tým, ako sa stretneme na festivale a budeme spolu spať v stane. Klasické. Reči- to oni vedia. S Emmou sme sa len smiali. Lexi nepustili, takže to zostalo na nás dvoch. Už sme sa videli, ako nakoniec skončíme v spacákoch na zemi.


Bolo to niekedy v polovici júla. Našťastie tento rok šli na tento festival aj nejakí spolužiaci. Minulý rok to nebolo bohviečo, lebo sme šli len my dve a na druhý deň sme sa nudili. Najprv som prišla k Emme domov a na ďalší deň sa vyrážalo na fest.

Hneď sme si postavili stany a tak, ako nás Drew poprosil, vedľa sme mu obsadili miesto. Keď prišiel, pršalo, takže stavanie jeho stanu bolo...no, povedzme zaujímavé. Potom, ako to už na festivaloch býva, išlo sa pripíjať J. On to možno trošku prehnal. Už sa mu to párkrát stalo, napríklad minulý rok. Ale vtedy to bolo oveľa horšie ako tento rok. Ale aj to mu stačilo na to, aby sa po mne vešal, chytal ma okolo pása, čo mi ZAS vadilo aj nevadilo (opäť sa prejavila moja schizofrénia).

Večer, keď už vytriezvel, sme sa išli pozerať na kapely, ktoré boli oveľa lepšie ako tie, cez deň. Bolo nás tam viac- kamošky, spolužiaci, skrátka skupinka. A vtedy urobil opäť niečo, čomu som nerozumela. Stál za mnou a zrazu ku mne prišiel bližšie, ruky mi obtočil okolo pása, sklonil sa a hlavu si mi položil na plece. Ja som mala ruky takmer na tých jeho. Prerývane som sa nadýchla, keď ma jednou rukou, ktorou ma držal, chytil za tú moju. Takto sme stáli, ja som cítila jeho dych pri svojom uchu, jeho ruku na mojej a cítila som, že ak by som otočila hlavu, pobozkal by ma.

Možno sa mi to iba zdalo, ale to, ako ma objímal mi hovorilo, že mám pravdu. ale rovnako som vedela, ako to bude bolieť, keď si neskôr uvedomím, že to nič neznamenalo, ako mnohokrát predtým. Vtedy som však v prvom rade cítila jeho prítomnosť, ktorú som tak veľmi potrebovala, že mi to bolo úplne fuk. Potom sa program skončil a išlo sa spať.

Problém bol, kto bude s kým. Neviem kto, ale niekto rozhodol, že ja budem spať s ním.

Chvíľku som nad tým rozmýšľala, no potom som šla do jeho stanu, prezliekla sa a keď prišiel, uložili sme sa. Stále mi hovoril, aby som sa k nemu posunula bližšie, no ja som to preháňať nechcela. Nejakú dobu sme sa ešte rozprávali, kým on mlel niečo o tom, že je škoda, že nevidno hviezdy, lebo by to bolo romantické, pričom nemal ani šajnu o tom, ako veľmi som sa snažila nedúfať (alebo nevrhnúť sa naňho, vyberte si, čo chcete).

Stále som si pre seba hovorila: pokoj, nič to neznamená, nemyslí to vážne. Aj keď teraz to tak rozhodne nevyzeralo. Nakoniec som mu povedala, aby sme šli radšej spať. Pokiaľ nerozprával, bolo ľahšie si nahovárať, že pár centimetrov odo mňa neleží človek, ktorého ľúbim. Poslúchol.


Skoro ráno som sa zobudila na hluk z vonku. Uvedomila som si, že spím veľmi blízko pri ňom. Pravdepodobne som sa k nemu posunula v noci. Otočila som sa mu chrbtom, no vzdialenosť medzi nami som nezväčšila, takto to bolo teplejšie (a príjemnejšie).On sa na môj pohyb prebral, len si vzdychol, rukou ma chytil okolo pása a pritiahol ma tesne k nemu a spal ďalej. Vedela som, že ráno to nikto nebude riešiť, hlavne on.
Je to fest a je jedno, čo sa na ňom stane. Tak som sa vykašľala na tie negatívne pocity a akoby som sa poddala tomu šťastiu, ktoré som v tom momente cítila. Úplne ma pohltil pocit, že teraz je všetko tak, ako má byť. Myslím, že nikdy v živote sa mi tak dobre neležalo a nezaspávalo. To bezpečie v jeho náručí mi aspoň na chvíľu nahrádzalo to, čo som potrebovala a nemohla mať.


***

Keď sme ráno vstali, všetko bolo tak, ako som si myslela- rovnaké. Preto som nebola prekvapená. Ten deň sme s ním už veľmi neboli, pretože tam mal nejakých spolužiakov, no ja som sa snažila nemyslieť na to. Teda, nie moc.

V noci sme šli domov, ja, Emma, spolužiačka a jeden kamarát, ktorý nás viezol. Nevedela som, kde práve Drew je, no musela som ísť. Ráno u Emmy mi prišla od neho SMS, ako sme došli a kedy sme vlastne odišli. Myslím si, že mal trochu v sebe a preto si nevšimol, keď sme si od neho zo stanu brali veci.

Tak som odpísala, pobalila sa, išla domov a snažila sa zabudnúť. Už po niekoľký krát.

Čo už, život je krutý, však?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Takkia Takkia | Web | 7. listopadu 2012 v 19:41 | Reagovat

Jupíí! ^^ Hezké. :)
Pfjůů... já jsem tak ráda, že už jsem si našla/vykutila systém, že si i přes školu najdu na tohle čas. :D Rozhodně se to vyplatí.
Ještě musím dočíst to, co jsem zameškala... chvilku to potrvá, ale to se vsákne. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama