Diary: 3. kapitola- Taliansko

28. listopadu 2012 v 20:55 | Serena |  Diary
No, ako sa máme? Usmívající seViem, že keď som sem naposledy písala, sľubovala som ďalšiu kapitolu, ale ako vidíte, z pár dní sa vykľulo pár týždňov. Nemala som čas to dopísať, no dnes som sa do toho pustila a dokončila. To, čo ma najviac trápi je, (ako som už spomínala) že papier s ďalšou kapitolou som stratila. Horšie je, že už som hľadala všade a nenašla som ho, takže som ho niekde asi nechala a niekto ho vyhodil Nerozhodný. Smola. Stále nestíham. Toto je kapitola etše z leta....a odvtedy sa toho toľko udialo (niečo som mala napísané, no už, ako vidíte nemám). Pokúsim sa to čo najskôr dohnať. Usmívající se

Tak, tu je ďalšia kapitola, príjemné čítanie. Smějící se



3. kapitola- Taliansko

Myslím, že to bol koniec júla. Večer som bola na internete, nič iné som na robote nemala. A vtedy mi napísal. V poslednom čase sne si viac písali. Myslím, že to bolo od toho koncertu. Nie, že by im to vadilo. Lenže práve pre toto som v sebe živila malú nádej. Z ničoho nič sa začne viac zaujímať. Je jasné, čo to so mnou urobí.
A ako vždy, aj teraz sa mi rozbúchalo srdce. Nemohla som a asi ani nechcela tomu zabrániť. Takéto príjemné prekvapenie som vždy uvítala.

Pýtal sa, či spolu nepôjdeme na dovolenku. Na víkend. To je typický on. Vždy píše niečo, čo nemyslí vážne. Takže som mu napísala, že s tým nemám problém. On ani nevedel, ako veľmi to myslím vážne. No on zjavne nie, taký prosto je. Píše, a neuvedomuje si, čo tým spôsobí. No tentoraz to bolo iné. Poslal mi stránku so zájazdmi k moru. Začala som čosi tušiť. Preto som sa ho rovno spýtala, či to myslí vážne alebo nie. A on že hej. A tak sa to celé začalo. Spýtala som sa našich, doladili sme termín, poistenie a zrazu som mala odcestovať do mesta, kam chodím do školy. Tam by sme sa stretli a odtiaľ mal ísť autobus do Talianska.

Celý týždeň, čo sme všetko vybavovali, som tomu neverila. Ísť na dovolenku, k moru, a k tomu s ním. Nedokázala som to spracovať. Prišlo mi to ako sen. Lexi aj Emma mi vraveli, nech si to užijem. Ja som chcela to isté. Ale bránil mi v tom strach. Strach, že to všetko nič neznamená. Tak, ako to bolo už nespočetne veľa krát predtým. Samozrejme, nevyzeralo to tak. Pravdepodobne mu o niečo šlo. No, kto sa má vyznať v chlapoch? Sme kamaráti, myslím, že dosť dobrí kamaráti. Hlavne on to vždy hovorí. Tak, čo som si mala myslieť?
Nepoviem, že som nedúfala. Ten posledný týždeň bol úplne mimo reality. Teda pre mňa. Viackrát za deň mi volal, dohadovali sme sa, písali sme si. Predovšetkým ON mne písal. Ako sa teší, že sa nemôže dočkať, že tomu nemôže uveriť. My, spolu, na dovolenke. Asi nemusím hovoriť, aký som z toho mala pocit. Kamošky mi vraveli, nech si to nenechám pokaziť (už spomínanými ) obavami. Nech si to užijem, a depkáčiť môžem až potom.

Tak som sa začala tešiť. A obavy z toho, či ma chce, vystriedali obavy, či budem chcieť ja jeho. Lebo už dávnejšie sa preukázalo to, že môžem niekoho chcieť, ale hneď ako nastala nejaká minimálna odozva z druhej strany, mňa to prejde. Jasné, že čo sa týka Willa, nikdy sa to nestalo, s ním nie. Bolo to veľmi nepravdepodobné, keďže ho ľúbim. Mimochodom, čo sa tohto slovíčka týka, priznala som si to len nedávno, a aj to len kvôli Lexi. S ňou som si veľmi veľa písala, mala som pocit, že mi vidí do duše.
Písala mi také veci, ktoré som nechcela vedieť, aj keď som vedela, že sú pravdivé. Ako sa so mnou Will zahráva, ako som to mala stopnúť už dávno. Nechcela som si priznať, že ho ľúbim z jednoduchého dôvodu- ak by som tak spravila, bolo by to definitívne, konečné. Tie slzy a trápenie, čo trvajú skoro dva roky, by mali svoje opodstatnenie. A to som nechcela. Možno preto, lebo som si nahovárala, že to samo od seba prejde, alebo sa mi to len zdá. Asi to bolo zbytočné, ako vidíte. No vďaka Lexi som videla veci také, aké sú. Nie, nie je to teraz lepšie, keď viem, aké je to celé beznádejné. Ale aspoň som si to priznala.
Preto som pochybovala, že by ma to z ničoho nič prešlo, ak by ma konečne chcel, ako to aj vyzeralo. No pre istotu.

Tak som si stále dookola predstavovala jeho tvár, krásne oči, jeho úsmev. Aby som si pamätala, čo na ňom tak zbožňujem. Fantázia mi pracovala na plné obrátky. Romantické prechádzky po pláži, večerné kúpanie v mori, pozorovanie západu slnka. Áno, je to ako z klasických vražedne romantických filmov. Ale som predsa dievča, väčšina z nás po tom túži, či nie? Fantazírovala som aj po ceste vlakom tam, kde ma mal čakať.
Aj počas cesty vlakom mi volal a ja som len ťažko potláčala nadšenie, ktoré sa ma zmocňovalo, len čo som si pomyslela na to, kam idem.

Keď som vystúpila z vlaku, čakal na mňa. Objal ma a stále hovoril, že nemôže uveriť, že sme tam a ideme spolu k moru. Ja som z toho bola, ako inak, totálne mimo. Šli sme si nachvíľku sadnúť a rozprávali sme sa.
"Veríš tomu? Ešte včera sme boli doma a dnes ideme do Talianska!" Usmieval sa a potiahol si z cigarety.
"Úprimne? Ani nie. Ja uverím asi až keď uvidím more." Alebo možno ani vtedy, dodala som si pre seba.
"Som strašne rád, že ideš so mnou. Budeme mať super zážitok. A hádaj čo?" So zdvihnutým obočím sledoval, čo poviem. Keď som sa zamračila, začal sa prehrabávať v batohu. Vystrel sa, nahodil úsmev a là malý chlapec, ktorý našiel vyzlečenú bábiku, a vytiahol digitálny foťák.

"Budeš modelka. Tak sa priprav na poriadne fotenie."
"Už ma vidíš. Dobre vieš, že neznášam fotenie." Bola to pravda. Nerada sa fotím a je jedno či schválne, alebo to niekto urobí potajomky. On sa však len zasmial .
"Ale no ták. Koľkokrát sa nám podarí takto niekam ísť. Jeden krát v živote...musíme to nejako zvečniť, nie?" Pozeral sa takým prosebným pohľadom, že som nemala silu mu povedať nie.
"Tak dobre. Ale len zozadu."
"Jasné. Zozadu. Ako chceš." Hodil veľavravný pohľad a mne až potom doplo na čo myslí.
"Preboha, Will ! Vieš, ako som to myslela!" Neubránila som sa úsmevu. spolu sme sa rozosmiali. Ďalej sme už len riešili, čo budeme robiť a kam pôjdeme.

Potom sme si všimli, že na stanicu prišiel autobus, ktorý mal na sebe názov miesta, kam sme mali ísť. Išli sme teda za ním. Vyzeral celkom dobre, klimatizovaný, čo bolo v týchto horúčavách naozaj dôležité. Našli sme si miesta, sadli si a o pätnásť minút autobus vyrazil.
Po pár hodinách sa nám začalo driemať a snažili sme nájsť si čo najpohodlnejšiu polohu. No nebolo to veľmi ľahké, keďže sme boli v autobuse.

Musela som sa dosť upokojovať, pretože som nebola zvyknutá sedieť pri ňom takto blízko a takto dlho. Už len z jeho prítomnosti som mala rýchlejší pulz. Ale, ako hovorím, snažila som sa. Tak nám obiehala cesta. A ako to už na dlhých cestách býva, mali sme niekoľko prestávok na pumpách. Jednu spomeniem, lebo mi nejako utkvela v pamäti. Bude to od veci, ale aj tak. J

Myslím, že to bolo práve v Rakúsku, v noci. Vystúpili sme a išli ďalej od autobusu, trošku sa nadýchať čerstvého vzduchu. Asi desať metrov od pumpy bola reštaurácia. Musím povedať, že bola fakt pekná, mala podobu akoby zámku, steny obrastené brečtanom, naozaj krása. V jednom výklenku sme našli lavicu so stolom, tak sme si sadli proti sebe a rozprávali sa.
Asi si viete predstaviť, aká tam bola atmosféra a nad čím som zase rozmýšľala. Akurát som sama seba hovorila, nech sa spamätám, keď si sadol ku mne, ruku si dal cezo mňa a trochu sa naklonil. Ja som zostala s minimálnou mozgovou aktivitou a nevedela som, proste som nič nevedela :D

Možno niečo čakal, vyzeralo to tak. Smutné je, že potom sa prestávka skončila a my sme jednoducho išli späť do autobusu. To je celé. Riadne debilné, čo? Nakoniec, aby som ja mala výčitky, že som mala niečo urobiť. No radšej som to neriešila.
Chcela som sa vyspať, oni asi tiež. Horšie bolo nájsť si polohu. Ja som sedela pri okne a on vedľa. Hádajte, ako sme nakoniec skončili? Áno, uhádli ste. V podstate som spala v jeho náručí, ako na festivale. Nemusím písať, ako dobre sa mi spalo. Vlastne to bol asi jediný raz počas celej dlhej cesty, čo som naozaj spala.
O šiestej sme dorazili do Talianska. Konečne sme sa poriadne ponaťahovali. Aj on povedal, že keď sme sa tak uložili (ako som spomínala), tak konečne normálne zaspal. A dokonca veľmi príjemne. Jasné, že som sa potešila.
Vybrali sme sa smerom k pláži. More sme počuli už z diaľky a bolo to veľmi zvláštne. Pri mori som už bola, ale toto bolo niečo iné. Konečne sme prešli pomedzi slnečníky cez obrovskú pláž, až sme sa dostali k vode.

Chvíľu som len zostala stáť a snažila sa uvedomiť si, kde práve som. Taliansko. More. Will. Otočila som sa a uvidela Willa, ako robí niečo podobné ako ja. Až na to, že sa pozeral na mňa so širokým úsmevom.
"Chápeš? My sme spolu v Taliansku! Ja tomu stále neverím!" Kým som stihla niečo urobiť, poriadne ma ošpliechal slanou vodou, čo som mu vrátila a nakoniec sme sa bláznili ako malé decká. Bolo to neuveriteľné, krásne, úžasné...až kým nevytiahol ten pekelný foťák.
"Póza, moja." Snažila som sa otočiť, ale nestihla som.
"Will, neštvi ma! Prosíím!" Tvár som si zakrývala rukami, no ani to mu nezabránilo vo fotení ostatných častí môjho tela.
"Bože! Raz za život sme takto spolu na dovolenke a ty sa nemôžeš nechať raz odfotiť?
Rezignovala som. V tomto mal pravdu. Bolo mi jasné, že s ním sa už nikdy v živote na dovolenku nedostanem. Tak som sa nechala. zopár fotiek ma nezabije. A tak som pózovala pri východe slnka. V podstate to bola romantika. Aká irónia, však?

Podobne to bolo po celý deň. Často komentoval iných ľudí (hlavne mladých). To, ako oni nemajú romantiku ako my. Nemusím podotýkať, že ja som zatiaľ v tom žiadnu romantiku nevidela. Kúpali sme sa, opaľovali, jedli a pili, skrátka, robili sme to, čo sa robí na dovolenke.
Nikdy som s ním takto dlho nebola, myslím naraz. Vždy to bolo tak, na raňajkách, poobede, možno na chvíľku večer. Teraz som s ním bola celý deň, ale stále som ho nemala dosť. Nemohla som sa nabažiť jeho prítomnosti. Myslím, že on to tak nevnímal.

Ako sa deň chýlil ku koncu, moja nálada postupne klesala. Podľa mňa si to aj Will všimol.
Keď sme sa opäť s ostatnými stretli pri autobuse, bola som na tom asi najhoršie. Neznesiteľne teplo, blížiaci sa odchod...všetko. Vtedy sa ma spýtal, čo mi preboha je, keď sa tak tvárim. Neuvedomila som si, ako sa asi tvárim. Odpovedala som mu, že mi je teplo. Ostatné krvavé podrobnosti som si nechala pre seba.
Neskôr, keďže sme mali ešte čas (ako nám oznámil pán vodič), sme sa išli pozrieť na lunapark vedľa pláže. Kým som sa tak pozerala na kolotoče, dostala som chuť ich vyskúšať. Will ma pristihol, ako jeden sledujem, nejaké veľké koleso so sedačkami. Pozrel na mňa.
"Chceš tam ísť? , spýtal sa s úsmevom.
"Asi hej, ale nie sama." Na to som odvahu nemala. No on si koleso premeriaval s neistým výrazom.
"Čo je? Ty tam nechceš ísť?" Snažila som sa rozlúštiť ten výraz, no predbehol ma.
"Ja...no, ja sa trochu bojím výšok." Vykúzlil ospravedlňujúci úsmev, ja skôr prekvapený.
"Ale ak chceš, môžeme ísť." Zavrtela som hlavou.
"Nie. Nebudeme to pokúšať. Poď, pôjdeme ďalej." Potiahla som ho k ďalším atrakciám, ešte stále prekvapené, čo nové sa o ňom dozvedám.
Takto sme obišli celý lunapark a vrátili sa k autobusu. Nasadli sme a autobus vyrazil.

Počas cesty sa atmosféra medzi nami akoby citeľne menila. Takmer sme sa nebavili. Len sme sa snažili nejako uložiť a pozerali do blba. Poznáte to, keď viete, že je niečo zle, a mali by ste s tým niečo urobiť, no aj tak nič neurobíte? Tak to bolo aj so mnou.
Možno som nevedela, čo mám robiť, neviem. A možno to cítil aj on. No v prvom rade som nevedela, prečo sa to deje.

Akurát ku koncu cesty sa ma spýtal, či sa oňho nechcem oprieť, aby som si pospala. Urobila som to, lenže o chvíľku sme aj tak vystupovali. Z autobusu to bola len chvíľka na stanicu, odkiaľ mu šiel vlak. Tak sme sa objali, poďakoval mi, že som s ním išla.

Rozlúčili sme sa.

Ja som odišla na autobus domov a bolo po všetkom- po vysnívanej dovolenke a tým aj po nádeji, že konečne budem šťastná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 huyana huyana | 1. prosince 2012 v 17:23 | Reagovat

Och...toto nemyslíš vážne. :-|
A potom, že to nie je debil...

2 SheWolfSerena SheWolfSerena | 1. prosince 2012 v 23:39 | Reagovat

samoyrejme že nie ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama