Diary: 1/2 - 4. kapitola

10. prosince 2012 v 10:57 | Serena
Ahojte Usmívající se. Napadlo mi, že nebudem čakať, kým dopíšem celú kapitolu. Môžem to pridávať aj po kúskoch, nie? Usmívající se Takže tu je prvá polovica 4. kapitoly. Usmívající se




Leto skončilo a išlo sa späť do školy. Nebudem popierať, že som sa nebála tam ísť. Ostatné dva či tri týždne po návrate z dovolenky boli veľmi zvláštne. Nie, neprešlo ma to, ale bol to akýsi relatívny pokoj. Nejako som sa zmierila s tým, že nič viac medzi nami nebude.
Keď bol na internete, nenapísala som mu, dokonca mi to ani tak nevadilo. Celkovo som naňho toľko nemyslela.

Dokonca som si začala písať s jedným chalanom. Volal sa Louis, tiež bol z našej školy. Zoznámili sme sa na konci druhého ročníka.
Všimla som si, že sa na mňa nejako podozrivo pozerá, no ja som nemala záujem. No po dovolenke som celkom záujem mala. Aspoň občas si písať na internete. Nebol to môj typ, no bola to šanca sa oslobodiť. Od nádejí, trápenia, od Willa. Tak som sa snažila.

Keď sme prišli prvý deň do školy, bola som ako na ihlách, kedy Willa uvidím. Chcela som vedieť, či sa niečo zmenilo, či to bude konečne lepšie. A bola som prekvapená. Nebolo to také hrozné, ako som si myslela. Nie, že by to bolo preč, ale naozaj to bolo lepšie. Naviac, s Louisom sme si naďalej písali, vyzeralo to sľubne. Čakala som, kedy ma zavolá von.

Myslím, že to bol október alebo tak. A Will, s ním som sa síce bavila, ale nijak výnimočne, čo mi hralo do karát pri "zabúdaní". Lenže, keďže som si všimla, že nič v mojom živote neprebieha bez komplikácií, aj toto sa muselo pokašľať.

Presne deň predtým, ako som s Louisom mala ísť prvý krát von. Boli sme na izbe- Emma a ja, Lexi bola doma. Zrazu k nám prišiel Will, čo bolo čudné, lebo bolo po pol desiatej, kedy je už večierka. Hneď nám bolo jasné, že je v nálade. Ako naschvál sa začal po mne vešať, nosiť ma, hádzať na posteľ a podobné kraviny. Vedela som, že normálne by to nerobil a nie je to dobré, na druhý deň som predsa mala ísť konečne von s niekým, s kým sa toto celé mohlo skončiť. Bol to dokonalý zákon schválnosti.
Možno dva týždne nezamestnával moju myseľ tak, ako inokedy, veľmi sa so mnou nebavil. Mal to obdobie, kedy som ho moc nezaujímala. Mám ísť s niekým von, a deň pred tým zrazu príde k nám a robí toto.

Musím priznať (aj keď to bude znieť blbo), že mi bolo do plaču. Naozaj som sa držala, dva týždne- to bol úspech. A teraz? Mala som pocit, že keby sme tam sami, dopadlo by to všelijako. Keď ma hodil pod seba na posteľ, chytil mi ruky za hlavou a sklonil sa, nebolo mi všetko jedno. Prosila som ho nech prestane, nech nerobí hlúposti. No rovnako veľmi, ako som sa snažila nič necítiť, tak veľmi som cítila, že pomaly z neho strácam hlavu. Jeho blízkosť a to, čo robil, ma pripravovalo o rozum.

Po chvíli, ktorá sa mne zdala, ako celá večnosť, konečne išiel hore na svoju izbu. Keď Emma videla môj pohľad (takmer pred nervovým zrútením), zastavila ho a poslala hore. Hneď, ako sme boli samé, sa na mňa pozrela. Presne som vedela, čo si myslí a ona vedela, na čo myslím ja. Hneď mi začala dohovárať, nech na to nemyslím, že zajtra idem von a tak ďalej. No sama videla, čo to so mnou urobilo a mala tušenie, čo všetko mi teraz behá hlavou. Nechala ma teda tak.

Asi hodinu po tom, čo Will odišiel, sme boli obe na internete. Neviem, ako k tomu došlo, ale Emma napísala Willovi, že mám rande. Vtedy sa to začalo. Písal jej s kým, že ho to štve, prečo o tom ešte nevie a podobne. A ja som sa tešila. Z dvoch dôvodov. Jeden z nich (prvý) som si možno vymyslela, aby som si nepripadala hlúpa a naivná. Možno. J
Prvý (a pre mňa v tej chvíli prijateľnejší) dôvod bol ten, že som mala pocit zadosťučinenia. Má o mňa záujem niekto iný a on môže ľutovať, lebo ho už nechcem. Nech si myslí, že to pokazil, nech má výčitky a aspoň chvíľku cíti chuť odmietnutia.

Druhý (pravdepodobne ten naozajstný, no pre mňa zlý) bol takýto- ak zistil, že ma takto môže stratiť a môže byť neskoro, uvedomí si, že cíti ku mne niečo viac a konečne to vyjde. Spomínala som už, aká som naivná?
Teraz asi chápete, prečo bol ten prvý dôvod na radosť oveľa lepší, pre mňa.

Kým sa mi toto všetko mlelo v mysli, Will ma začal prezváňať. Potom mi napísal na Facebooku. Ako sa mám, či mám niečo nové, či mu nechcem niečo povedať atď. Tvárila som sa, že mu to povedať nechcem, no chcela som. Nakoniec sa to dozvedel aj odo mňa. Lenže jeho zaujímalo, kto to je. A ja som nechcela reči, tak som si to nechala pre seba. Ďalšia otázka bola, ako to vyzerá. To som ani ja nevedela, tak som mu napísala, že uvidím až zajtra večer. Zas ďalšie otázky a poznámky na to, že naňho kašlem...

Nevedela som, čo si mám myslieť. Bola som rada, že ja taký zvedavý, no ani to ma neprinútilo povedať mu, s kým idem, aj keď sa to spýtal ešte asi štyri razy. Nakoniec som to vypla a šla spať. Bola som vyčerpaná, naštvaná a hlavne zmätená. Nevedela som, či sa mám tešiť, alebo smútiť- do dnešného dňa to bolo všetko fajn. Snažila som sa, črtal sa mi nový začiatok a čo bolo pre mňa v tej chvíli dosť dôležité- tešila som sa na rande.

Teraz som mala pocit, že S Louisom nikam ísť nechcem, lebo do TOHO zas padám a že celé moje prekliate snaženie sa bolo úplne zbytočné.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama