Diary: 2/2 - 4. kapitola

4. března 2013 v 11:32 | Serena |  Diary
Krásny deň, moji milí. Usmívající se Dám Vám sem druhú polovicu 4. kapitoly. Vlastne ju mám napísanú už dlhšie, ale nejak som sa nedostala k tomu, aby som ju sem dala. Aj keď, hoci to nrada píšem, myslím, že na tom vôbec nezáleží, pretože už sem nikto nechodí, všetci kašlú na blogy a rušia ich.Zamračený Je mi to trošku ľúto, myslela som, že to tu bude fungovať, takto všetci, ktorí píšeme o tom, čo nás baví. chápem to, každý ma na to svoje dôvody, to ale nič nemení na tom, aká to je škoda. Možno ani nemá zmysel sem niečo dávať, to ma ale neodradí. Usmívající se


4. kapitola- 2/2 (Škúška)

Hneď, ako som sa ráno zobudila, spomenula som si na predchádzajúci večer. Tak veľmi sa mi chcelo zostať v posteli, zakryť sa pod perinu a na nič nemyslieť, od všetkého ujsť.
Bohužiaľ, nedalo sa. Tak som sa pozviechala, obliekla sa a s nervozitou v žalúdku šla do školy.

Veľmi som dúfala (aj nedúfala), že stretnem Willa až niekedy po večeri, alebo po tom, ako sa vrátim z vonku. Nebolo by to nič nezvyčajné. Už sa párkrát stalo, že sme sa celý deň nevideli, až po večeri alebo tak. Toto by mohol byť ten deň. No samozrejme, keďže sa jedná o mňa, nič nemohlo prebiehať tak, ako by som chcela.
Stála som v rade na obed, keď šiel okolo mňa. Odvrátila som sa, no zbytočne. Pri uchu som začula jeho hlas: "Povedz mi, kto to je".

S nevôľou som sa otočila a uvidela som jeho oči asi dvadsať centimetrov od seba.
"Nepoviem ti to, Will. Netreba ti to vedieť." Nechcela som byť nepríjemná, ale uznajte, na čo by mu to bolo? Akurát by mal reči. Vlastne ešte viac, ako má.
"No tak. Prosím." Zas na mňa vyvalil oči. Vtedy mi prebehlo hlavou, že je možno načase, aby som mu povedala, že by to predo mnou mohol prestať robiť, lebo mi to značne sťažuje sústredenie. A toto bol jeden z tých momentov, kedy mi obraz jeho očí zostal pred očami. Namiesto toho som nahodila oslňujúci úsmev (možno som si to len myslela :D ) a pokrútila hlavou. Toto sa ešte asi dva razy zopakovalo. Potom sa sklamane usmial a odišiel. A ja, aj keď som žmurkala, som stále videla v mysli tie jeho oči. Dopekla.

Našťastie som ho už potom nestretla. Po škole ma baby začali chystať- oblečenie a podobne. Vyzerali, že sú z toho viac nervózne ako ja sama. Hoci, ja som toho mala tiež dosť. Keď som bola hotová, vyšla som pred internát a Louis ma tam čakal. Bola som fakt nervózna.
Možno preto, že to bol prvý krát, čo som s ním bola naozaj vonku. Tak sme sa pozdravili a išli. Ani neviem ako sme sa začali rozprávať. Už si nepamätám o čom, no hlavné je, že sme neboli ticho.

Asi desať minút po tom, čo sme vyrazili, sa pred nami zjavila skupinka ľudí, možno piatich- šiestich. Pre moje oči boli ešte príliš ďaleko, no zopár z nich som spoznala. Bol tam Leo, s ktorým je Will na malej izbe, môj spolužiak Jay, a ostatní, z tej izby. Keď prišli bližšie, skoro ma trafil šľak. Jasné, že tam bol aj Will. Opäť zákon schválnosti. Všetci začali vyvaľovať oči a neušli mi ani ich poznámky, ktoré rozhodne neboli tiché.
Leo je v tomto profík- poznámky a provokovanie, to je presne preňho. Myslím, že to má v tvári- akoby vedel o človeku viac, ako on sám o sebe.

Ja som si, ako inak, všímala hlavne Willa a to, ako sa na mňa pozrel. Po chvíľke som sklopila zrak a neviem prečo som sa cítila previnilo. Viem, nemala som na to dôvod, ale bolo to tým pohľadom, ktorý mi Will podaroval. Vydýchla som si, až keď prešli. Louis sa na mňa spýtavo pozrel, no odignorovala som to a snažila sa pokračovať v predchádzajúcej konverzácii, ktorá mi takmer vyfučala z hlavy. Prestala som na nich myslieť a sústredila som sa na kofolu, ktorú sme si kúpili v stánku v parku.

Zistila som, že s Louisom máme aspoň čosi spoločné, rozumeli sme si. Obišli sme takmer celý park a keď sme schádzali z malého kopca pri priehrade, podržal ma, aby som nespadla. No toto držanie bolo dosť nepohodlné, tak sme sa chytili za ruky. Normálne by som to neurobila, no zároveň mi to ani nevadilo.
Ešte chvíľu sme sa prechádzali a potom zamierili späť na internát. On nebýva na tom istom ako ja, tak sme sa rozlúčili. Chcela som ho objať, no on mal zrejme v úmysle niečo iné. Ja som sa ale otočila a tak mi dal pusu na líce. V tom ma chytil pocit, že sa možno teraz cíti nepríjemne, tak som mu dala pusu. Len obyčajnú. A odišiel.

***
Po príchode na internát ma baby prepadli s otázkami, ako bolo, čo sme robili, kde sme boli a či mi dal pusu. nestíhala som odpovedať. Keď sme sa dostali k puse, zarazila som sa. Povedať im pravdu či nie? Ako im mám vysvetliť, prečo som to urobila? Nevedela som, či by to správne pochopili. Nakoniec som sa spoľahla na to, že sú to moje kamošky a pochopia ma. Tak som to všetko vyklopila. Myslím, že sa z toho všetkého tešili viac než ja.

Aj keď ja som to nejako vážne necítila. Síce sme spolu boli vonku, no bolo to prvý krát. Na to, aby to bolo niečo vážnejšie bolo treba viac než len jedno rande. Ich tváre zmenili výraz, keď som im povedala, koho sme stretli. Asi to bol dôvod, prečo som z toho nebola nadšená.

No niečo mi zlepšilo náladu. S trochu previnilými tvárami mi baby povedali, že počas mojej "schôdzky" boli v parku a trošku nás sledovali. Najsmiešnejšie na tom mi pripadalo to, že sme nešli tou cestou, ako oni chceli a aby sme ich neuvideli, nezostalo im nič iné, ako skočiť do kríkov.

Neskôr večer sme šli na druhé poschodie za jedným kamarátom. Ako sme odchádzali, z izby vyšiel Will a zavolal na mňa. Vraj sa chce rozprávať. Baby teda zišli dole k nám a ja som zostala na dvojke na schodoch s ním. Tak strašne som chcela, aby si niečo KONEČNE uvedomil! Ešte predtým, ako sme si sadli na schody som si všimla dve spolužiačky- Lucy a Sarah, ako na nás pozerajú z najvrchnejšieho poschodia. Zakývala som im a oni mi odkývali. Potom sa schovali a my sme si sadli. Will sa na mňa len mlčky pozeral, z čoho som bola dosť nervózna. Začal nenápadne.

"Ako bolo vonku?"
"Dobre, ako by malo byť?" Rozmýšľala som, či sa kvôli tomu chcel rozprávať. No on ešte neskončil. Nadýchol sa, že bude pokračovať a potom zostal ticho a zas sa len pozeral. Ubehlo pár sekúnd.
"To myslíš vážne? Louis?" konečne sa vymáčkol.
"A? V čom je problém?" nechápala som.
"Nepoviem, keby niekto iný...ale prečo on?" naliehal. Stále mi nedochádzalo o čo mu dopekla ide.
"Bože, a čo s ním?" Už som začínala mať nervy.

"Povedz mi, koľko ho poznáš? Vieš vôbec, aký je? Ja som počul, že je divný." Toto ma dostalo. Ja som si myslela, že mi ide povedať, aký bol blbec, keď chcel byť len kamarát a on mi chce dohovárať! Nechápala som, prečo mu na tom tak záleží. Veď som s ním bola vonku ja, nie on.
"Eee..dva mesiace? Neviem."
"No vidíš! Veď ho skoro nepoznáš!" Stále si mlel svoje a pridal k tomu trochu fanatický výraz.
"A čo si myslíš?! Že to je masový vrah? Nevadí, ak ho až tak nepoznám! Nemusím ho poznať dva roky na to, aby som s ním šla von. Mám na to dosť času."
Ťahala som to z neho ako z chlpatej deky. už sme tam sedeli asi desať minút a nikam sme sa nedostali. Bola som trochu mimo. Trochu, ako vždy, keď som s ním a poriadne z jeho správania. Prečo to stále rieši?!

"Nie...ale...to je jedno. Len...vy ste úplne rozdielni. Povedz mi, čo máte spoločné? Vôbec sa k tebe nehodí." Toto ma už fakt poriadne naštvalo. Ale, čo bolo horšie, chcelo sa mi plakať. Snažila som sa ovládať, ale už toho bolo na mňa veľa. Zvýšyla som hlas.
"Nehodí? To vážne?! Tak mi povedz, KTO sa ku mne hodí, lebo ja už fakt neviem, o čo ti ide!" Vedela som, že za chvíľu sa zosypem, takže som dúfala, že naša konverzácia sa končí.
"Ja neviem...keby..." Vetu nedokončil, lebo po k nám práve prišla Emma aj s jedným kamošom. Nevedela som, či sa mám na ňu hnevať, alebo jej byť vďačná.

"No, čo vy tu?" Neušiel mi jej pohľad. Postavila som sa.
"Ale nič." Will tiež vstal a pozrel na mňa. "Tak inokedy."
"Dobrú noc." pozdravil sa a otočil sa, že odíde.
"Dobrú." A šli sme k nám na izbu.
Kým sme schádzali k nám, Emma začala rozprávať.
"Prepáč, že sme vás prerušili, ale Lucy mi volala, že vás videla na schodoch. Povedala, aby som vás prerušila, kým sa niečo nestane."
Už mi to došlo. Nemala som byť prečo nahnevaná, chceli mi pomôcť. No aj tak som trochu bola. Alebo to bol smútok? Myslím, že z každého trochu.

Aj tak prišla neskoro. Lebo niečo sa stalo. Vlastne všetko sa stalo. Zas som bola v nejakej sračke. V poriadnej známej sračke. Vtedy som si uvedomila, že zadržiavam slzy. Nechcela som ich takto vybaliť na Emmu, to by si nezaslúžila. Takže som usúdila, že pokiaľ nebudem rozprávať, podarí sa mi to. Ani som si nevšimla, že sme už na izbe, kým Emma nezavrela dvere a nepozrela sa na mňa. Asi na mne videla, ako sa premáham, no spravila (pre ňu) asi najhoršiu vec. Pritiahla ma k sebe a so slovami: "No, poď ku mne, moja", ma objala.
A to mi stačilo. Všetko to, čo som v sebe držala- smútok, bolesť a hnev sa zo mňa spustilo ako vodopád. Doslovne. Rozrevala som sa ako decko.

"Kašli na to, je úplný debil." Emma sa ma snažila utešiť, no vtedy to asi nebolo možné. Všetko to na mňa doľahlo- moja snaha o niečo, hnev naňho, že mi to zas ON pokazil, keď sa začal vypytovať a zároveň aj hnev na samú seba, že som mu opäť dovolila, aby sa prebúral cez moju stenu "ochrany". Medzi vzlykmi som začala rozprávať.
"Prečo to doriti robí?!" snažila som sa hovoriť, ako normálny človek, ale bolo to ťažké.
"Celý čas sa o mňa nezaujíma a zrazu mi začne diktovať s kým mám chodiť von a kto sa ku mne hodí." trasľavo som sa nadýchla a pokračovala: "Nemohol to nechať tak?"
"Ja neviem, moja. Asi mu zas preplo." Emma sa ma snažila utešiť a za to som jej bola teraz naozaj vďačná. Našťastie, po nejakej chvíli som sa upokojila, sedela som na posteli a utierala si opuchnuté oči.

"Tak, to by sme mali. Zas všetko v keli." Rezignovane som si vzdychla. Emma na mňa pozrela a pokrútila hlavou.
"Pozri, nie je to až také zlé. Možno je to práve o tom. Akoby to bola nejaká skúška- či to vydržíš a odoláš mu, alebo to bude zas tak ako doteraz."
"Možno máš pravdu. Lenže ja mu nedokážem odolať! Vidíš, hovorím to tu, ako keby mi niečo dal najavo a v podstate sa mu len nepáčilo, s kým som bola. Ale mne to stačí! Teraz mi povedz, že nie som úplne retard, keď ma jedna konverzácia s ním dokáže úplne rozhodiť. Veď sme sa len rozprávali!" Hodila som na ňu zúfalý pohľad.

"To nie je podstatné. Doteraz ste sa moc nebavili. Bolo toho na teba naraz veľa. A nie, nie si retard. Je to normálne...v tvojej situácii."
"Teraz sa cítim úplne hrozne. Zrazu mám pocit, že o Louisa už nemám nijaký záujem!"
"To je len taká reakcia na Willa. Teda dúfam. bola by to fakt škoda, aby si kvôli nejakému debilovi opäť zahodila šancu." Emma mala pravdu, to som vedela. No aj tak mi bolo jasné, že už sa to pokazilo.

Uvedomila som si, že od začiatku to balansovalo na tenkej hrane. Stačil najmenší ťuk, a prevážilo by sa to na tú (pre mňa nie veľmi priaznivú ) stranu. A toto bol ten ťuk. Úplná maličkosť. Ale stačila na to, aby sa to celé zrútilo. Najhoršie však bolo to, že mi to bolo ľúto hlavne kvôli Louisovi. Bol to fajn chlapec a už teraz som vedela, že pre mňa to síce skočí zle, ale to som už zažila, no pre neho ešte horšie, lebo on za to nemôže. Snažila som sa nemyslieť na to, že toto sa deje asi štvrtý krát za tú dobu, čo chcem Willa. To je dosť úbohé.

Nechcela som to urobiť, povedať mu, nech na to kašleme a budeme kamoši. Písali sme si asi dva mesiace a hoci sme spolu boli len jeden krát, vyzeral, že sa dosť namotal, možno viac, ako bolo vhodné. Možno tak, že ak by z toho nič nebolo, ublížilo by mu to. No zároveň som to potrebovala urobiť, lebo som typ človeka, ktorý má výčitky svedomia. A nemohla by som sa tváriť, že ho chcem, pokiaľ by v každej mojej myšlienke bol Will.

Vtedy na mňa prišiel hrozný pocit. Asi sa v ňom odrazili emócie z celého dňa a tie ho ešte zosilnili. Cítila som sa, ako by som bola na nejakom mieste, kde som byť nechcela, no nedalo sa odtiaľ dostať von, Akoby som sa tam dusila. Vedela som, že pokiaľ niečo nevymyslím, niečo, ako to vyriešim, tak nie je šanca na spánok. Tak som začala rozmýšľať. Všetko som si prešla a hľadala nejaké východisko.
Poviem mu, nech sme priatelia. Nech sa spoznáme. Koniec koncov, takmer nič som o ňom nevedela. A boli sme spolu jediný krát von. Jeden jediný raz, čo som sa s ním normálne rozprávala. Nikto mi nemôže vyčítať, že ho chcem viac spoznať. Kto by si myslel, že po prvom rande už spolu musia dvaja ľudia chodiť, však? Vtedy väčšinou prídeme na to, či sa nám daný človek naozaj páči, alebo nie.
Ako inak by sme zistili, čo nám na ňom vadí, ak nie vtedy, keď s ním ideme von?
Môjmu svedomiu to ale nedalo- a čo tá pusa? No na to som tiež vysvetlenie našla- chcel mi dať pusu, ja som nechcela, aby sa cítil zle. Nepoviem, keby sme sa napríklad poriadne bozkávali, toto bola obyčajná pusa. Nič výnimočné.

Ten hrozný pocit, ktorý ma dusil, začal poľavovať. Mala som riešenie. Zajtra v škole, alebo po škole mu to poviem. Vlastne, radšej v škole, nech to nenaťahujem.
Vtedy som sa upokojila, a cítila, že na mňa dolieha únava. Nechala som teda, nech ma pohltí. Na dnes som toho mala viac než dosť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama